Sestra ma odstrihla od mamy, okolie presvedčila, že som neschopná a šialená... Ako to zniesť?

Moja sestra bola vždy veľmi autoritatívna osoba, ktorá si nenechala „nic líbit“. Vždy pôsobila veľmi energicky, čo sa niekedy zmenilo až na zlosť, ktorú veľmi rada obracala proti mne. Jednoducho si zo mňa spravila fackovacieho panáka. Vždy mala okolo seba aj množstvo kamarátok, keďže je veľmi spoločenská. V domácnosti pomohla, s čím bolo treba, ale nie vždy sa to obišlo bez komentára: „A Martina bude čo robiť?!“ Je aj celkom pekná, a tak sa okolo nej motá nejeden nápadník. Mne svoju lásku prejavila naposledy azda v detstve, keď sa o mňa ukážkovo starala.

Teraz ma však neváha rôzne slovne atakovať. Keď mi pred časom diagnostikovali psychickú chorobu, nevynechala ani jednu príležitosť, aby ju obrátila proti mne. „Ty si šialená!“ pripomínala mi každú možnú chvíľu. Takéto správanie ma veľmi zraňovalo, ale navonok som to na sebe nenechala poznať. Keď moja mama skončila na invalidnom vozíku, opäť prejavila svoju osobnosť, keď všetku starostlivosť o ňu prebrala na seba a mňa nenechala do ničoho zasahovať. Jednoducho ma od mamy odstrčila. Chodievala s ňou po doktoroch, nemocniciach, kupovala jej lieky... V tom čase sa ma snažila presvedčiť, že si maminu lásku nezaslúžim. Aj okolie presviedčala o mojej neschopnosti. Hoci ma to veľmi trápilo, svoje pocity som si nechávala pre seba. Nič jej však nevyčítam, pretože o mamku bolo skutočne dobre postarané.

Niekedy v tom čase začalo sestre  na mne prekážať čoraz viac vecí, čo mi dávala aj patrične pocítiť. Všetko som podľa nej robila zle. Keď sa jej niečo nepáčilo, nemala problém okolo seba všetkým trieskať. Na mňa zvyčajne zazerala a za nič ma nedokázala pochváliť. Myslím si, že najspokojnejšia bola, keď som odišla na rok do zahraničia a ona mohla kraľovať celej domácnosti. Rovnako tak neskrývala svoje znechutenie z môjho návratu domov. Podarilo sa jej vysťahovať ma aj z našej spoločnej izby.

Ani sama neviem, čím som jej tak prekážala. Niekedy sa situácia zlepší, ale od dobroty to má vždy ďaleko. Svoj názor na mňa už nedokáže skrývať, podľa nej som všetkým možným, len nie jej sestrou. Keby mohla, tak ma asi vymaže zo života. Často mi dávala najavo, ako sa za mňa hanbí. „Vysedávaš po lavičkách ako stará babka!“ povedala mi raz, keď som sa vrátila z prechádzky. Po tom, čo mi diagnostikovali psychickú chorobu, som sa cítila veľmi unavená, na čo ona mala iný názor: „Si lenivá! Nič sa ti nechce a iba sa vyhováraš, a tak ty z môjho koláča nič nedostaneš!“

Keď som prvýkrát navštívila psychiatričku, vysmiala sa mi. Nakoniec ma k nej po dlhšom čase poslala sama: „Mamina, choď s ňou, prosím ťa, lebo sa z nej zbláznim!“ Doma musí byť všetko podľa nej, inak je zle. Nikdy som pri nej nemala veľkú šancu prejaviť sa. Tak mi nezostáva nič iné, iba čakať, kedy sa situácia upokojí a ja si budem môcť konečne slobodne vydýchnuť.

V prvom rade si musí Martinka uvedomiť, že obeťou bude dovtedy, kým to dovolí. Ako to už býva v podobných vzťahoch, musí predovšetkým sama zapracovať na svojom sebavedomí. Keď si uvedomí, že sa nemá za čo hanbiť, že psychické problémy ju nerobia horšou a jej hodnota nezávisí od sestrinho názoru, nájde cestu von z tejto pasívnej pozície, ktorú udržuje hlavne tým, že čaká uznanie od sestry.