Šikovná Slovenka prerazila na mužskej pozícii, jej príbeh inšpiruje: TAKTO sa jej to podarilo

Doba sa mení a predsudky týkajúce sa matematických a technických schopností žien dnes vyvracajú štatistiky, pretože v oblastiach, ako je informatika a programovanie, strojárstvo, technika či financie, je ich čoraz viac. To, že žena pracuje vo vyššom manažmente, je však u nás stále ojedinelé. Týka sa to aj oblasti, v ktorej zakotvila Ivana – kuchyne, produkty do kuchyne a spotrebiče vymýšľali, vyrábali a predávali muži alebo mužské kolektívy. Ako sa jej podarilo uplatniť v tomto biznise a čo ju na ňom priťahovalo, nám porozprávala sama.  

Ako mladá začínala ako väčšina z nás – brigádami. Prvou bola práca čašníčky v miestnej reštaurácii. A všetky prvé zarobené peniaze investovala do značkových tenisiek, po ktorých túžila. Ale maličká reštaurácia, do ktorej nastúpila ako pomocná brigádnička, jej priniesla ešte nejedno prekvapenie.

„Čašníčka, ktorú tam mali, dala výpoveď a zo mňa sa zo dňa na deň stala vedúca zmeny. Keďže verím, že za všetkým je vnútorné nastavenie, viera, vášeň, odhodlanie a medziľudské vzťahy, okrem klasickej práce sme za týždeň stihli detailne vyupratovať celú reštauráciu vrátane všetkých mrazničiek, chladničiek a skladových priestorov a tiež umyť všetky okná,“ popisuje neuveriteľnú zmenu, ktorú bola schopná nastaviť v podniku už v mladom veku.

Niet pochýb, že jej manažérske schopnosti sa naplno prejavili už tu, a ako vraví: „To, že s roznášaním nápojov a jedál, keď bolo naozaj plno, mi pomáhali aj „štamgasti“, bol len milý bonus. Bolo to krásne leto, kde sme boli všetci vrátane majiteľa spokojní.“

Takýchto „hodení do vody“ si následne užila ešte niekoľko v rôznych prácach a na rozličných pozíciách. „Priznávam, boli aj náročné plavby, ale do cieľa som prišla zakaždým. A vždy šťastne.“ Ivana je presvedčená, že práve toto posúva človeka najrýchlejšie a najďalej. Takto sa naučila premýšľať analyticky, logicky, obchodne, manažérsky, ale hlavne ľudsky.

„Vzostupy a pády na ceste vpred, ktoré k tomu prirodzene patria, každému umožnia spoznať svoje limity a rozhodnúť sa, kedy ktorý prekročiť. A s vekom človek prechádza od pýchy a hrdosti k vďačnosti a pokore. To najdôležitejšie, čo mi pri všetkých tých pracovných „hodeniach do vody“ pomáhalo a pomáha, sú ľudia, ktorí ma na nich sprevádzajú. Ďakujem z celého srdca všetkým pozitívnym, ktorí mi pomáhajú udržať silu a vieru v lepší zajtrajšok, a ešte viac tým negatívnym, ktorí mi dávajú možnosť rozhodnúť sa, ktorú cestu si dnes zvolím a akým človekom sa na tej ceste stanem,“ oceňuje jedno aj druhé v živote Ivana.

Na svojej ceste sa, samozrejme, stretla s predsudkami a so spochybňovaním svojich schopností, ale ako vraví, dnes sú pre ňu skôr úsmevnou záležitosťou. „Naučila som sa na ne nereagovať. Človeka vždy ďalej posúva osobná skúsenosť a ja sa snažím rešpektovať čas, ktorý každý z nás na taký posun potrebuje. Každý človek je iný, každý prešiel inou výchovou, má iné vzdelanie, iné silné a slabé stránky, iné vzorce správania.

Mať správneho človeka v tíme je ako puzzle. Je dôležité správne pomenovať, čo potrebujeme, a nájsť vhodný dielik skladačky, aby bol celok dokonalý a tvoril správny obraz. Či ním bude žena alebo muž, je v konečnom dôsledku aspoň pre mňa irelevantné,“ vysvetľuje svoj postoj a tvrdí, že spoločnosť Oresi je ženám naklonená a aj preto má vo vedení už tri ženy.

Ivana sa naučila oceniť mužský pohľad na svet, podľa nej ženy obohacuje. „Mužský pohľad na biznis je úplne iný než ženský, učí nás ženy, aby sme boli rozhodné, aby sme konali a videli skutočnosť bez zbytočných emócií. A, naopak, my ženy prinášame tie správne emócie do spoločnosti, pozeráme sa na zákazníkov ľudskými očami a vnímame každý jeden ich príbeh zvlášť, počúvame a spájame dôležité detaily v jeden veľký celok. Môžeme byť samy sebou, ženskými ženami, nemusíme bojovať či preberať mužské nástroje,“ tvrdí manažérka s úsmevom.  

S vyššou pozíciou v akejkoľvek firme prichádzajú aj vyššie nároky na čas a vedomosti. Zaujímalo nás, či aj Ivana musela prispôsobiť súkromný život práci. „Mám to šťastie, že v našom rodinnom firemnom nastavení, aj keď s požiadavkami vysokého výkonu priamo úmerného pozícii, ktorú zastávam, som túto otázku nikdy nemusela riešiť. V prvom rade sme dôležití my ako ľudia. A ja sa snažím vedome držať samu seba v harmónii. Ale ruku na srdce – vždy som bola vorkoholička.

Nebolo veľa dní, keď som nepracovala alebo nad prácou nerozmýšľala. Ale časom a hlavne vďaka praxi som pochopila, že z času na čas zastať, vypnúť a pozrieť sa na svet inde a inak pomáha nielen samotnému človeku. Získanú pridanú hodnotu a nadhľad ocení nielen naše okolie, ale aj spoločnosť, pre ktorú pracujeme,“ vysvetľuje a je nám jasné, že svoju prácu miluje a našla sa v nej.

Tomu zodpovedá aj posledná myšlienka: „Vnímam, že každý deň je niečím iný, výnimočný a prínosný. Ako sa hovorí, raz vyhrávate, raz sa učíte. A tak to aj je. Občas si dovolím luxus a pohrám sa s myšlienkou, aké by to bolo, keby som mala bežnú rutinnú prácu. A potom si poviem, že ‚‚zomrieť‘ taká mladá... Ďakujem, neprosím.“

Ako personálna manažérka a dočasná oblastná manažérka sa snaží udržať ľudskosť a osobný prístup napriek tomu, že jej firma sa mení z lokálnej značky na nadnárodnú. Rieši obchodné prípady, podieľa sa na nastavení stratégie, procesov v logistických tokoch alebo dozerá na personálne zmeny a stabilitu. Snaží sa čo najlepšie zachytávať silné či slabé stránky ľudí vôkol seba a správne ich smerovať k cieľu tak, aby spolu s rastom spoločnosti rástli aj oni.