Silvia, aké ste mali leto, pracovné alebo ste stihli aj dovolenku?
– Áno, stihli sme aj to, aj to, čo je super. Po dlhej kovidovej odmlke sa tešíme z každej práce, ktorá príde, na žiadnu nefrfleme. (Smiech.) Cestujeme aj niekoľko hodín za fanúšikmi a žiadna cesta nie je pre nás pridlhá, aby sme neprišli na koncert. Veľmi si totiž vážime, že opäť môžeme koncertovať.
Určite ste s orchestrom precestovali kus sveta. Kde sa vám páčilo najviac?
– Miest je veľmi veľa a ťažko si vybrať jedno. Mali sme šťastie, že sme vystupovali na všetkých kontinentoch. Do mnohých krajín sa rada vraciam. Keď si musím vybrať, vždy sa teším na angažmán v Kórei, pretože tá na mňa veľmi zapôsobila, čo sa týka kuchyne, kultúry a toho, akí sú vzdelaní v oblasti vážnej hudby.
Dlhé roky ste členkou Cigánskych diablov, viete si vôbec predstaviť, že by ste robili niečo iné?
– Opäť spomeniem kovid, keď sme nemohli hrať, a vtedy som si uvedomila, aká je tá práca pre mňa nesmierne dôležitá. Aj keď má človek zdravie a v rodine je všetko v poriadku, aj keď sa mu darí, napriek tomu všetkému si uvedomujem, že bez práce to moje šťastie nie je kompletné. Moja práca ku mne neodmysliteľne patrí. Dokázala by som robiť niečo iné, ale určite by som nebola taká šťastná ako na pódiu.
Je to teda pre vás relax?
– Úplne! (Úsmev.) Je to pre mňa životné poslanie a štýl. Všetko, čo k tomu patrí, milujem a som šťastná, že sa to po korone opäť vrátilo do starých koľají a môžem robiť prácu, ktorú mám naozaj rada.
A po kom ste zdedili hudobný talent a lásku k hudbe?
– Určite po otcovi, ktorý sa okrem elektromontérskej práce venoval hudbe. Bol veľmi hudobne nadaný. Z otcovej strany bolo viac talentovaných ľudí, tak určite od nich.
V orchestri Cigánski diabli ste jediná žena, ako sa cítite v tejto mužskej zostave? Vyhovuje vám to?
– Mimoriadne dobre, nemohla som si to ani lepšie zariadiť. (Smiech.) Tí chlapi si ma veľmi vážia a správajú sa ku mne ako ozajstní džentlmeni. Napríklad keď schádzame z pódia, podajú mi ruku, aby som nespadla, otvárajú mi dvere. Nemôžem sa sťažovať. (Smiech.)
V orchestri pôsobíte spolu s manželom, netrpíte trochu ponorkovou chorobou?
– Základ a úspech nášho fungujúceho manželstva je, že my to oddeľujeme. Len čo nastúpime do auta alebo autobusu smerom na koncert, stávajú sa z nás kolegovia a už nie sme manželia. (Smiech.) Preto vravím, že naše manželstvo trvá o polovicu kratšie, lebo polovicu z toho času, čo sme svoji, sme len kolegovia. (Smiech.) Preto ani ponorkové choroby nemáme. (Úsmev.)
Prezraďte nám, pomáha vám manžel v domácnosti?
– Vie veľmi dobre variť, až na neho sem-tam žiarlim, lebo zakaždým zožne obrovský úspech. Všetci ho vtedy toľko chvália, hoci je to len tri-štyrikrát do roka. Čo je však horšie, necháva po sebe obrovskú spúšť a niekoľko hrncov už skončilo v koši, lebo sa už nedali používať. (Smiech.) Veľmi rád varí, a keďže sa to od neho ako od muža neočakáva, svoje kuchárske umenie nedáva až tak často najavo. (Smiech.) Ale myslím si, že to robí z rozumu, aby som ho nenútila variť často. (Úsmev.)
Zdá sa, že to má premyslené. A čo teda varí, keď už varí?
– Jeho čaro je v tom, že zmieša veci, ktoré k sebe zdanlivo nepasujú a nám by nenapadlo dať ich dokopy. Napríklad dary mora s topeným syrom. Je to mimoriadne dobré. Ten, kto to ochutnal, si vždy veľmi pochvaľoval. Čo chytí, to zmieša, ochutnáva, dochucuje a vždy to chutí skvelo. (Úsmev.)
Naozaj zaujímavá kombinácia. A čo je podľa vás základom šťastného vzťahu?
– Keby som to vedela, rada poradím niečo pre všetkých. (Úsmev.) Ale myslím si, že ľudia si často všímajú nejakú negatívnu partnerovu vlastnosť, zamerajú sa na ňu a potom vzťahy krachujú. Základom je teda tolerancia. Nikto nie je dokonalý. Musíme sa pozrieť aj na seba. Treba si uvedomiť, že nielen partner má chyby, ale aj my. O sebe viem, že niekedy bazírujem na veciach, ktoré sú nepodstatné. A keď toto o sebe viem, potom sa pozriem na manžela a tie jeho chybičky mu prepáčim, lebo aj on mne prepáči tie moje. (Úsmev.) Určite tolerancia.
