Skutočné príbehy: Únoskyne (svojich) detí! Kto im pomôže?

Mám dieťa s černochom a je to vec verejná. Niesť si kožu na našom maličkom trhu má svoje mínusy, no ak sa naľakalo desať žien a ďalších desaťtisíc sa poučilo, už to stálo za to. Zvyšok sa, ak ma zdroje neklamú, aspoň zabavil, lebo môj príbeh sa skončil dobre. (Pozn. red. – Timea Keresztényiová je autorkou knižného bestselleru Bez dcéry som neodišla.).

Tieto ženy nemali toľko šťastia a je jedno, či z toho budeme viniť nepriazeň osudu, ich partnerov, oboch, alebo zákony. Sú doma, a predsa na úteku. S jednou nohou v base, s malými deťmi, prežívajú beznádejné dni a strašidelné noci ako dôsledok svojho rozhodnutia milovať muža z cudziny. Nemusí to byť žiadna do neba volajúca exotika, na „prúser“ si zarobíte, či ste sa buchli do Američana, alebo Etiópčana. Aj keď niekde tá pravdepodobnostná krivka predsa len stúpa, ale cudzinec je aj Poliak. Švéd. Ír. Nielen fešák z Palestíny.

V internacionálnych láskach bude totiž vždy stáť na jednej strane žena, na druhej muž a v čase, keď ich láska nadobro skončí, sa medzi nich vložia deti, súdy, doručenky, rozsudky, ego, márnomyseľnosť, náboženstvo, zvyky, čo príde.

A násilie.

Veľa, veľa sofistikovaných druhov násilia.

A hanba.

Lebo s násilím sa nie je komu zveriť, a opantá vás taká hrôza, že nevládzete ani myslieť, nie že konať.

Neverili by ste, aké je násilie v komunikácii tabu. S kamoškou sa o bitke neklábosí, ani s rodinou, a keby aj, v tomto prípade sú všetci blízki tisíce kilometrov vzdialení. „Čau, Miši, počúvaj, tak ma ten môj včera zmlátil ako sirotu.“ Takáto informácia sa nedá zatelefonovať. Väčšina žien dúfa, že sa to už nestane, a udať agresívneho partnera sa neodvážia, lebo si dokážu ľahko spočítať dôsledky. Násilie si preto drží svoju auru ťažkej uveriteľnosti a keďže sa nesmierne náročne dokazuje, vďačne sa zneužíva. O tom potom. Šokujúcejšie je však zistenie, že množstvo ľudí ho vníma ako súčasť balíka, ktorý v podstate patrí každej žene, ktorá si vybrala za partnera cudzinca. Nemala vymýšľať a mala si zobrať tuná Joža z Popradu. Keby ju začal biť Jožo, bolo by to veru nepríjemné a smutné, ale čo už, keď si zobrala Yusufa z Egypta? Tam sa to dalo čakať.

Jediná zo štyroch žien, ktorej meno môžeme zverejniť, lebo o jej úsilí vie celé Slovensko a hlavne, odvážila sa pre EVU prehovoriť. Je taký banálny, že keby to bola kniha, povedali by ste si, že mohla sa veru autorka aj lepšie vyhrať so zápletkou. Ako sa delegátka CK v Egypte zaľúbila do kolegu, bola svadba, bolo dieťa a ako jej jedného dňa muž ukradol syna a zmizol v útrobách bezodnej Káhiry. „Ahmed bol iný,“ hovorí Katka ako z veľkej knihy o láske. Inteligentný, neustále sa vzdelával a na rozdiel od ostatných typických hlučných Egypťanov nikdy neobťažoval žiadne turistky. Trávili spolu pracovne množstvo času, no láska prepukla až po siedmich mesiacoch. Riadna, poctivá, osudová. „Začali sme spolu bývať a ja som pracovala na striedačku medzi Slovenskom a Egyptom. Otehotnela som po dvoch rokoch, tešili sme sa, lebo sme sa milovali. Ahmed sa niekoľkokrát zmienil, že má mimoriadne prísnu matku, ktorá nie je nadšená jeho vzťahom s Európankou. Takže jej pomoc po pôrode neprichádzala do úvahy. Zároveň je tu ťažká sociálna situácia, materská tu neexistuje ani žiadne sociálne dávky. Rozhodla som sa teda odísť rodiť k sestre do Anglicka.“

Keď sa narodil Adamko, Ahmed sa pridal k rodine a na Slovensku vystrojili aj svadbu, ako sa patrí. Neexistoval jediný dôvod, prečo ho upodozrievať z toho, čo sa malo stať. Bol starostlivý, so synom pomáhal, ako vedel, rád varil a kamarátky Katke normálne závideli. Preto jej prišlo prirodzené, keď navrhol návštevu matky a rodiny v Egypte. „Jasné, prečo nie? Prebehla radostne, Adamko putoval z jedných rúk do druhých a rodina bola nadšená,“ spomína Katka. „Ubehlo to rýchlo a už bol čas baliť. Posledný deň sme na trhu nakúpili suveníry a Ahmed vzal Adamka, aby sa rozlúčil s jeho rodinou. Dobalila som batožinu a objavil sa až chvíľu pred odchodom. ‚Kde ste toľko? Veď zmeškáme,’ vravela som mu karhavo, no vtom som zbadala, že je sám. ‚Nikam necestujeme. Zostávame v Egypte.’“

To bolo 18. novembra 2008. Odvtedy svojho syna nevidela.

Takéto rany sú na umretie. Je úplne jedno, či plačete, kričíte, alebo odpadávate od vysilenia. Dieťa je preč a únoscom to aj tak nehne. S odstupom času si Katka myslí, že Ahmedovi, ako najstaršiemu bratovi v rodine, vložila chrobáka do hlavy rodina. Potom, ako zalarmovala ambasádu, sa začal skrývať. „Žeby mu zdôrazňovali, ako by sa mal správny moslim správať? Žeby mal výčitky svedomia, lebo v podstate dovtedy nežil prísnym moslimským spôsobom života a bolo načase to napraviť? Rešpektovať príbuzných? Neviem. Pri živote ma drží jediný dôvod, hľadanie môjho syna.“ Pátrania sa zhostila na ženu hrdinsky. Hľadá do úmoru, obetovala všetko a žije v skromných podmienkach v Káhire, pretože stále verí. Asi po mesiaci sa jej podarilo získať egyptské rozhodnutie súdu o starostlivosti o dieťa, ktoré zaručuje, že do 15 rokov patrí do starostlivosti matke.

„Ahmeda podporuje právnik, ktorý zrejme patrí k radikálnej moslimskej skupine. Hovorí, aby som sa vrátila do Európy, že svojho syna nikdy neuvidím. Mám všetky súdne rozhodnutia, egyptské aj slovenské, ale egyptská polícia príliš snaživo nehľadá. Naša diplomacia tiež donedávna nekonala veľmi intenzívne, a keď na Egypťanov nikto netlačí, nepretrhnú sa, pretože majú pocit, že zas až také dôležité to nie je. Teraz sa to však zlepšilo a dúfam, že to prinesie svoje ovocie. Veľvyslanectvo sa vyhováralo, že takéto prípady trvajú veľmi dlho. Som jediná matka z tých únosov, ktorá tu celý čas je a bojuje, navyše s tou výhodou, že sme nemali svadbu v Egypte, ani Adamko sa tu nenarodil a aj môj manžel mal trvalý pobyt na Slovensku! Poznám prípad, ktorý český veľvyslanec vyriešil do roka, takisto portugalský, ruský, austrálsky... Na základe nich som presvedčená, že to ide, že záleží na sile diplomacie. Najviac ma ranilo, keď náš pán minister zahraničných vecí pri návšteve Egypta tento rok v lete povedal, že podporí, aby EÚ neposkytla Egyptu žiadnu pomoc, kým nevrátia Adamka. O mesiac neskôr som sa dozvedela, že prostredníctvom istej nadácie podporil sumou 100 000 eur novovznikajúce organizácie v Egypte a vyškolia ľudí na voľby. Nemám žiadnu podporu zo Slovenska, žiadala som ministerstvo o humanitárnu pomoc, ale nič sa nestalo. Najviac by mi pomohli peniaze na súkromného detektíva a, samozrejme, politické a diplomatické cesty, ktoré sú najúčinnejšie. Adamkov otec a jeho rodina patria medzi chudobných ľudí a momentálne sa veľmi pravdepodobne skrývajú na miestach, kde žije najviac ľudí, čiže je tam najväčší hlad a nepokoje.“

„Prvýkrát som bola v Španielsku najprv cez školu a tak ma očarilo, že po strednej som sa tam rozhodla pracovať. S Javierom sme sa zoznámili na internete. Najprv sme si len písali, potom sme si začali volávať, a keď z toho už boli hodiny denne, dohodli sme sa, že sa stretneme. Klasika.“ Láska na prvý pohľad, dejstvo prvé sa chýli ku koncu a čoskoro tehotná Zuzka sa rozhodla s partnerom pre život v Bratislave. „Prezerali sme si byty, hľadali prácu. Susanka sa nám narodila v máji 2009 v martinskej nemocnici. Po jej narodení sme sa dohodli, že pôjdeme ešte do Španielska, aby si dal Javier veci do poriadku, a ja som si povedala, že nebudem predsa doma sama, pôjdem s ním a pomôžem mu, ako sa bude dať. Hlavne, nech sme spolu.“ Kým dovtedy riešil spolu pár „iba“ nezhody vyplývajúce z nedôvery a žiarlivosti, problémy po narodení dcérky začali narastať.

„Javier prišiel o prácu, takže som ho veľakrát ospravedlňovala, že dôvodom jeho zlých nálad je určite práve toto. Myslím, že aj ja ako matka mám svoje chyby, možno to bolo v niektorých situáciách nepochopenie, úplne iná výchova, sčasti iná mentalita, vekový rozdiel. Možno som mohla tušiť už po narodení dcérky, že náš vzťah nebude mať zmysel, no vždy som si priala mať úplnú rodinu, teda zabezpečiť deťom milujúcich rodičov. To bol dôvod, prečo som tak veľakrát ustúpila.“

Dejstvo druhé ešte Zuzana ako tak zvládla;, tretie, zhodou okolností natlačené do troch mesiacov, len horko-ťažko. „Už to bol len strach. O seba aj o dieťa. Izolácia, hádky a ponižovanie boli na dennom poriadku, aj pred jeho španielskou rodinou. Vyhrážal sa mi, že keď sa opovážim odísť, dá ma zavrieť, zobral mi pas a zakazoval mi brať malú na ruky. Myslela som si, že sa zbláznim,“ rozpráva Zuzka zďaleka nie happy a zďaleka nie end. Napokon si svoj pas naspäť „ukradla“ a v júli 2010 sa vrátila na Slovensko aj s 13-mesačnou dcérkou. Odvtedy sa začal kolotoč súdov. „Rozhodnutie, samozrejme, nebolo v náš prospech, podľa súdu strávila totiž dcéra v Španielsku viac dní než na Slovensku, preto má byť na základe obvyklého pobytu vrátená otcovi. Vrátená! Veď Susanka bola so mnou a pri mne každú sekundu, ešte ju dojčím a Javier na súde vypovedal, že predsa môže byť aj s opatrovateľkou, kým sa on vráti z práce.“ Susanka má trvalý pobyt na Slovensku, má tu svoju detskú lekárku, všetky povinné očkovania aj prehliadky, úplne všetko. Mama tu poberá rodičovský príspevok aj prídavky od jej narodenia a s Javierom nikdy neuzavrela manželstvo.

„Ako dnes môžem byť únoskyňa? Je to proti zdravému rozumu, proti logike a maximálne nespravodlivé. Veľmi ma bolí aj to, že otca malej Susanky som z celého srdca milovala, myslela som si, že po rozchode budeme mať, ak nie pekný, tak normálny vzťah, kvôli malej. No z jeho strany je to len nenávisť voči mne a boj za svoje ego.“

Julka si zobrala Belgičana. Žiadneho pofidérneho chlapíka z pofidérnej krajiny, ale dôstojníka belgickej armády. A aj tak sa to stalo. V srdci Európskej únie. „Bývalý manžel chodil na Slovensko už od revolúcie a dokonca sme sem plánovali ísť na dôchodok žiť. V Belgicku sme spolu žili vyše desať rokov. Narodili sa nám dve deti, syn (6) a dcéra (9). Peklo sa začalo v poslednom roku manželstva.“

Julka opisuje manželove psychické problémy, ktoré vyústili do paranoje a impotencie. Keď si „iba“ fotil, že nesprávne odložila diaľkový ovládač alebo nakrivo zavesila kabát, ešte to predýchala. „Začal sa nenormálne zaoberať finančnými položkami a vyčítal mi, že prinášam málo peňazí do domácnosti. Najviac mi však prekážalo, že jeho agresivita stúpala aj voči deťom. Bol k nim nenormálne prísny a fyzicky ich trestal za každú maličkosť, napríklad syna zbil len za to, že v zoo chcel ísť inou cestou.“ Raz to vykypieť muselo a Julka pre agresívneho muža opustila spoločnú domácnosť, aby sa ukryla na noc u svokra, ktorý ju prehovoril, aby nešla na políciu. „Odvtedy ma manžel čoraz nástojčivejšie posielal na Slovensko, aby som si tu hľadala prácu ako učiteľka anglického jazyka, čo som robila pred odchodom do Belgicka. Veľkonočné aj zimné prázdniny som s oboma deťmi strávila doma u rodičov. Muž nám objednal letenky a neprejavil záujem ísť na Slovensko za deťmi. Povedal, že rozmýšľa o našom rozvode, pretože sa chce posunúť ďalej.“

V lete 2009 napokon kúpil Julke a ich synovi jednosmerné letenky, pričom predtým boli vždy spiatočné a otvorené. Dcéru Sarah mal za nimi poslať o pár dní neskôr. Zároveň vyrukoval s notárskym dokumentom, ktorého podpísanie žiadal ešte pred odchodom. Stálo v ňom, že Julka sa vzdáva väčšiny majetku a za odplatu budú môcť s ňou deti žiť na Slovensku. „Chcela som vedieť, aký právny dosah má takýto dokument, a preto som navštívila advokátsku kanceláriu, kde mi povedali, aby som ho nepodpisovala. Keď som manželovi oznámila, že som navštívila advokáta, rozzúril sa a vyhrážal sa mi, že ma zaškrtí a že on sa ošklbať nedá. Vyhrážanie sa opakovalo, začala som sa ho báť a cítiť sa v spoločnom bydlisku nebezpečne.“ Napokon Julka so synom z Belgicka odišla, nie potajomky, ale za asistencie manžela a svorka, ktorý jej pomáhali s kuframi. „Dovolil mi zobrať pasy, syna, ani slovko, že by nesúhlasil s mojím odchodom. A o pár dní som sa dozvedela, že ma obvinil z únosu syna. Využil všetky konexie, ktoré má, veď je vojak a jeho otec bývalý policajt. O mesiac mi prišiel rozsudok, že mám zakázaný vstup do spoločného bytu. Manžel získal do opatery obe deti a ja mám platiť 300 eur mesačne výživné.“

Proces sa za dva roky nikam neposunul. Julka si najala belgickú právničku, výsledkom čoho je možnosť stretávať sa s deťmi v neutrálnej miestnosti za prísnych podmienok. A za každý deň, čo „drží“ syna na Slovensku, zaplatiť, podržte sa, 1 500 eur!!! Len tak zo zábavy a veľmi zhruba, dodnes je to vyše milióna eur.

Čo je však horšie než táto suma a medzinárodný zatykač, ktorý je vydaný aj na ňu, je fakt, že s dcérou nemá od februára 2010 žiadny kontakt. Darmo Krajský súd v Bratislave minulý rok rozhodol o jej nevine a predložené dôkazy potvrdili, že ide o vykonštruovaný rodičovsky únos. Darmo išla napriek hrozbe väzenia vypovedať do Belgicka a písala na ministerstvo spravodlivosti, ministerstvo zahraničných vecí v oboch krajinách, prezidentovi SR, UNICEF-u, Slovenskej národnej lige pre ľudské práva... „Sama som netušila, ako ťažko sa dokazuje pravda a ako môže byť súdny proces v krajine, ktorá je sídlom európskych inštitúcií, zmanipulovaný. Som úplne bezmocná. Napriek nespočetným dôkazom na ne belgický súd vôbec neprihliadol, neakceptoval rozhodnutia dokonca vyšších slovenských súdov, aj keď sme členom jednej únie a konal výlučne v prospech otca.“ Julkina dcéra má už desať rokov. Nevidela ju ani nepočula a bývalý manžel znemožnil kontakt aj starým rodičom, aj bratovi, ktorý vyrastá s mamou na Slovensku. Zatiaľ.

Ďalšia škandinávska sága sa začala v roku 2000, keď sa Monika zaľúbila do Nóra Jensena. A žili pekne vedno v krajine fjordov spolu s prvým synom (10) a potom už menej pekne po narodení druhého syna (9). „Keď sa začali prvé fyzické útoky a ponižovanie, myslela som si, že je to dôsledok vyhrotenia našej slabej finančnej situácie, ale aj chorobnej žiarlivosti, ktorá sa u Jensena prejavovala. Lenže útoky sa opakovali, nielen na mňa, ale aj na najstaršieho syna, o ktorom mi stále opakoval, že sa naňho nepodobá. Nespočetne ráz ma škrtil, zlomil so mnou posteľ a ja som pochopila, že mi ide o život. Začali sme sa súdiť.“

Manžel sa odsťahoval k matke a Monika pocítila, čo je to byť cudzinkou na území iného štátu. „Nórsky súd sa ku mne správal diskriminujúco, ako k prisťahovalkyni, nebol mi poskytnutý ani tlmočník. Cez telefón od známeho som sa potom dozvedela, že nech si nerobím nádeje, že obe deti prisúdia do starostlivosti môjmu agresívnemu manželovi, s tým, že ich budem môcť navštíviť RAZ za rok na jeden týždeň.“ Zľakla sa. V tom čase sa ešte pokúšala o dohodu a deti si striedali, ale synovia sa zatvárali v skrini, aby nemuseli isť za otcom.

Neúnosný tlak a stupňujúcu sa agresivitu manžela Monika vyriešila po svojom. V panike pobalila kufre aj deti a krajinu opustila, pričom dodnes vychováva obe deti sama, s podporou svojich rodičov. Do klubu únoskýň sa zaradila onedlho po liste z Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. To bolo v roku 2005, v roku 2007 manželstvo konečne rozviedli a exmanžel sa vychystal, aby prišiel na Slovensko vykonať spravodlivosť – teda vziať si späť, čo mu patrí. „Napadol a zbil môjho otca, ktorý únosu zabránil. Otec bol PN 21 dní, o čom je záznam aj na polícii, no manžela nikto za vec nestíhal. Nebola som si vedomá, že vycestovaním s deťmi robím nelegálny čin, majú predsa aj slovenské občianstvo a chcela som nás ochrániť. Najviac ma bolí sklamanie synov. Verili, že keď budú vypovedať pravdu na súde o veciach, ktorých boli svedkom, rozhodne spravodlivo. Ale náš súd v Liptovskom Mikuláši potvrdil rozsudok nórskeho súdu, vôbec nebral do úvahy ani to, že tu už žijeme 6 rokov a že deti jasne deklarovali svoju vôľu zostať a žiť s mamou.“

A tak Monika čaká. Čo bude a či vôbec. V stálom strachu nachádza najväčšiu oporu v Bohu a verí v jeho spravodlivosť aj moc učiniť zázrak. „Ľutujem, že som bola naivná a myslela som si, že chlap, ktorý udrie raz, neudrie viackrát. Taká je jeho podstata, jeho charakter. Dnes už viem, že som mala ísť hneď k lekárovi, aby som mala v rukách záznam, no ja som mu vždy odpustila a verila, že sa to už nestane.“ Exmanžel má v Nórsku svoju webovú stránku, charitatívnu zbierku pre unesené deti, a keď sa mu dlhšie zahľadíte do očí, zamrazí vás.

P. S.: V čase uzávierky sme sa dozvedeli, že na základe mimoriadneho dovolania najvyšší súd zrušil rozhodnutie o vydaní chlapcov do Nórska a vec vrátil na ďalšie prešetrenie na okresný súd.

Občianske združenie pomáha slovenským deťom, pri ktorých bol podľa neho necitlivo alebo nespravodlivo uplatnený Haagsky dohovor o obvyklom pobyte, takisto deťom uneseným z ich domova alebo násilne odlúčeným od jedného z rodičov. Zameriava sa aj na nevyhnutnú osvetu o rodinných zákonoch v iných krajinách, ktorá u nás chýba. Ako hovorí členka správnej rady Anna Ghannamová: „Medzinárodných manželstiev z roka na rok pribúda a na Slovensku neexistuje žiadna prevencia. Nerobí ju ani Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, ani ministerstvo spravodlivosti, nerobí sa na školách ani na matrikách. Tie ženy sú potom v pasci, lebo netušia, čo sa stane, keď odídu s deťmi napríklad od násilníka v tej-ktorej krajine a potom tu budú žiadať pomoc.” Podľa Ghannamovej nikto z postihnutých hľadajúcich pomoc v OZ nevedel, čo je to Haagsky dohovor. Napriek tomu, že si brali cudzinca. Vyplýva z neho, že dieťa „unesené” matkou musí byť vrátené do krajiny obvyklého pobytu. Väčšina štátov ponechala definíciu pojmu obvyklý pobyt na interpretáciu svojim súdom, no zvyčajne je to miesto, kde sa dieťa skutočne zdržiava, respektíve zdržiavalo, kým bolo premiestnené. A aj keď podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu z minulého roka je súd povinný pri definícii miesta obvyklého pobytu vziať do úvahy nielen trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu, ale najmä rodinné a sociálne väzby, ktoré matka a dieťa udržiavajú v tom istom štáte, čiže zohľadniť všetky osobitné okolnosti každého prípadu, podľa občianskeho združenia Dobré srdcia hľadajú sa to v prípadoch, v ktorých sa angažujú, nedeje. Po pomoc aj viac informácií kliknite na dobresrdcia.sk.

Svet skutočných príbehov je vždy veľmi osobný a svet práva nám popri tom logicky pripadá neosobný a plný formulácií, ktorým nerozumieme. Napriek tomu sa tieto dva svety stretávajú v najťažších chvíľach, keď sú všetky emócie vyhrotené a každý bojuje o svoje spravodlivé riešenie. O právnych aspektoch manželstva s cudzincom sa EVA rozprávala s JUDr. Bronislavou Pavelkovou, PhD., advokátkou, pedagogičkou, autorkou mnohých publikácií a jednou z najväčších expertiek na rodinné právo na Slovensku.

„Tieto príbehy treba diferencovať. Úplne osobitne stojí príbeh pani Kataríny Azab, ktorá má nepopierateľné právo na vydanie svojho syna, má všetky rozhodnutia, ktoré sú právne správne, no naráža na praktickú nevykonateľnosť, pretože dieťa sa nedá nájsť. Jej manžel totiž urobil presne to, čo ženy z väčšiny spomínaných príbehov. Bez dohody s ňou ako druhým rodičom rozhodol sám o tom, čo je pre ich spoločného syna najlepšie, čiže v ktorej krajine bude vyrastať, s kým sa bude stýkať, aké prostredie ho bude formovať. Utiekol do štátu, ktorého je občanom, a ukrýva dieťa pred matkou. A egyptské súdy pritom dali za pravdu jej – slovenskej matke priznali právo starostlivosti o dieťa. Nie je teda možné zahrnúť do rovnakého „súdka“ s pani Azab napríklad príbeh Julky, ktorá si vzala Belgičana, a Moniky, ktorá sa vydala za holandského štátneho občana. Obe tieto ženy si vzali slobodne a úplne svojprávne cudzích štátnych príslušníkov a rozhodli sa žiť v ich krajine, čo pre ne znamená aj povinnosť rešpektovať jej pravidlá a zákony. Postavenie cudzinky v krajine pobytu so sebou vždy nesie riziko istej miery diskriminácie. Je preto logicky v záujme týchto žien učiť sa jazyk krajiny a oboznámiť sa aspoň so základmi jej právneho systému. Spoliehať sa na vieru, že „to nebudú nikdy potrebovať vedieť“, je nezodpovedné. Tvrdenia o domácom násilí a tyranii sa dokazujú ťažko ešte aj vtedy, ak sa mali odohrať tu na Slovensku. Preto je logické, že je to takmer nemožné obhájiť na diaľku tisícok kilometrov. Najmä v prípade, ak o žiadnom násilí dovtedy záznam neexistoval.

Viem, že aj Belgicko a Holandsko majú vyvinutý systém ochrany pred domácim násilím. Napríklad Belgicko vypracovalo už v roku 2001 Národný akčný plán o násilí na ženách. Od novembra 1997 sa rozoznáva osobitne skutková podstata násilia páchaného „v párových vzťahoch“ (bez konkrétneho trestu) a od januára 2003 belgický trestný zákon umožňuje, aby sa obeť domáceho násilia stala vlastníkom domácnosti, v ktorej rodina žije. Holandský projekt ochrany žien pred domácim násilím sa dokonca sústredil až na prelomenie kultúrnych tabu súvisiacich s domácim násilím v spoločenstvách migrantov. Právna pomoc je v oboch týchto štátoch poskytovaná obetiam domáceho násilia bezplatne. Ako slovenskí štátni občania majú tieto ženy tiež možnosť požiadať o pomoc slovenské diplomatické zastúpenie.

Problémom však je, že vo väčšine takýchto prípadov sa týranie „zjaví“ až po návrate na Slovensko, a to pre možnosť aplikovať článok 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, kde súdu nevzniká povinnosť prikázať návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Pokiaľ matka využije prostriedky ochrany pred domácim násilím v krajine obvyklého pobytu, existujú o tom záznamy, bola jej poskytovaná pomoc a tá zlyhala alebo nepriniesla žiadané výsledky, potom môže slovenský súd zvážiť aplikáciu článku 13 a nenariadiť navrátenie dieťaťa.

Mám klientku, ktorá zažila domáce násilie v Rakúsku a konala správne. Obrátila sa na poradenské centrum, bola jej poskytnutá pomoc, a to jednak právne poradenstvo a jednak vypracovanie podaní pre políciu aj pre súd. Jej manželovi bol zakázaný vstup do ich bytu a mal zakázané dokonca po určený čas aj priblížiť sa k rodine. Po skončení zákazu sa mohol s deťmi stretávať len pod dohľadom odborníkov v špeciálnom psychologickom centre, ktoré funguje práve na tieto účely. Zároveň súd rozhodol o právach k deťom a matke bolo umožnené odsťahovať sa s nimi na Slovensko. Tento prípad dokazuje, že je možné dovolať sa spravodlivosti, treba však pritom rešpektovať právny poriadok krajiny, kde sa človek rozhodne žiť.

Chápem, že je to ťažšie v krajinách, ktoré nie sú členom EÚ, ešte ťažšie v krajinách s úplne odlišnou spoločenskou a kultúrnou atmosférou (napríklad moslimské štáty). Toto by si však mala žena zvážiť ešte predtým, než sa rozhodne s dieťaťom v krajine otca žiť. Je znakom dospelosti dokázať uniesť zodpovednosť za svoje vlastné rozhodnutia, a to aj voči dieťaťu. Myslím si, že ani jeden z rodičov nemá právo presťahovať sa s deťmi na druhý koniec sveta (a dokonca ani krajiny) len na základe presvedčenia, že on je ten, kto najlepšie vie, čo je pre deti dobré. Rodičia sú zásadne rovnoprávni, a teda sa buď dokážu dohodnúť na nejakom riešení, alebo rozhodne súd v štáte, kde doteraz žili.

Medzinárodné dohovory, týkajúce sa premiestňovania detí mimo štátu obvyklého pobytu, vznikali mimoriadne zložitým spôsobom. Zmluvné štáty sa dohodli na ustanovení o obvyklom pobyte a príslušnosti súdu v tomto štáte ako na najspravodlivejšom riešení, pretože každý štát sa logicky snaží brániť svojho občana. Bolo potrebné prijať kompromis, všeobecne uplatniteľný v prípade sporov. Zvolili kritérium obvyklého pobytu, pretože ten do veľkej miery ovplyvňuje rozvoj osobnosti dieťaťa.

Čo by si mala každá žena pri sobáši alebo splodení dieťaťa s cudzincom uvedomiť:

● Dieťa bude patriť do jurisdikcie štátu, kde budete žiť. Nemôžete preto „utekať“ za spravodlivosťou domov, lebo SR je členom medzinárodných štruktúr a nemôže si dovoliť rozhodovať v rozpore s dohovormi, ktoré sama uzavrela.

● Rodičia majú zásadne rovnaké právo rozhodovať o mieste obvyklého pobytu dieťaťa, a to aj v prípade, ak dieťa už bolo rozhodnutím súdu zverené do starostlivosti jedného z nich. Takže ak ste sa ako rodičia na obvyklom pobyte dohodli, potom môže byť zmenený len so súhlasom oboch, alebo nesúhlas jedného z vás môže byť nahradený rozsudkom súdu. Dieťa má právo na oboch rodičov a ak otca nepotrebuje, musí o tom rozhodnúť súd, nie matka.

● Ak sú splnené podmienky návratu (včas podaný návrh a neexistencia dôvodov na odmietnutie), sudcovia musia návrhu vyhovieť.

● Nariadenie návratu dieťaťa neznamená automaticky, že sa dieťa zveruje tomu druhému rodičovi, ktorý ho prevezme do starostlivosti. Znamená to len, že sa dieťa vráti do štátu, kde vyrastalo, a súd príslušný podľa zákonov tohto štátu bude rozhodovať o otázke jeho ďalšej výchovy a starostlivosti oň. Či sa s dieťaťom vráti do krajiny obvyklého pobytu aj matka, závisí výlučne od jej rozhodnutia. Konanie v štáte obvyklého pobytu môže, samozrejme, skončiť aj zverením dieťaťa matke, no ani to nezaručuje, že sa s ním môže opäť odsťahovať na Slovensko.

Ide z toho beznádej, viem. Ale ak je beznádej prezlečená ostražitosť a múdrosť, ktorú vyťažíte z poučenia na príbehoch, ktoré sa stali „našťastie“ na cudzej koži, tak je to dobre. Keď niekto, tak EVA veľmi dobre vie, aké sme, keď sa zamilujeme. Ani obraz, ani zvuk, ani doľava, ani doprava. Aj keď láska taká byť musí, veď čože by to bolo za pragmaticko-vykonštruovanú zlátaninu, keby nám do toho „kafral“ mozog… No ak sa vám srdce rozbúchalo pre cudzinca, aspoň v svetlých chvíľach zachovajte rozvahu a nepodceňujte ani krajinu svojho vyvoleného, ani jeho rodinu (bližšiu i širšiu), a naštudujte si tunajšie rodinné právo. Pre zníženie rizika je tiež vhodné dohodnúť svadbu aj narodenie dieťaťa na Slovensku, a ak to bude predsa len partnerov rodný kraj, pokúste sa uzatvoriť predmanželskú zmluvu (ak to tamojší právny systém umožňuje), v ktorej sa dohodnete, s kým a kde budú žiť deti po prípadnom rozvode. Bodaj by ste to nikdy nepotrebovali, ale raz, keď sa budete rozhodovať, môže vám to zachrániť kožu.