Skutočný príbeh: Sila modlitby mi pomohla zachrániť dieťa

Bol teplý jesenný deň a ja som sa rozhodla stráviť čas po práci kosením záhrady. Moja 8-ročná dcérka mi povedala, že sa bude hrať vonku neďaleko mňa. Asi po hodine, keď som skončila s kosením, zavolala som na ňu, aby prišla domov. Odpovedala, že o chvíľu príde. Šla som teda zatiaľ dnu a pustila sa do prípravy večere. Dcérka sa asi po štvrťhodine vrátila a zdalo sa mi, že je akási zvláštna. Sadla si na posteľ a len neprítomne hľadela pred seba. Bála som sa, či náhodou nespadla a neudrela sa. Odpovedala mi, že sa nepamätá. O chvíľu si vyčerpane ľahla na posteľ a ja som vedela, že niečo nie je v poriadku. Prezrela som ju, či nenájdem nejakú ranu alebo odreninu, ale nič. Keď mi však povedala, že ma nevidí, to sme už s manželom vedeli, že je zle. Naložili sme ju do auta a uháňali do nemocnice. Vtedy už bola v bezvedomí. Nemali sme ani tušenia, čo sa s ňou deje.

Previezli ju na CT a lekár nám povedal, že má krvácanie do mozgu a že je potrebná okamžitá operácia. Naložili ju do sanitky a odvážali do 50 kilometrov vzdialeného mesta, pretože u nás sa takéto operácie nerobia. My sme vystrašení nasledovali sanitku svojím autom. Operovali ju dve a pol hodiny, a keď doktorka vyšla z operačky, bolo už nadránom. Povedala nám, že malá je stabilizovaná, ale je ešte skoro hovoriť o následkoch. Poslala nás domov a kázala nám prísť na druhý deň poobede. Vtedy mi zavolala svokra, ktorá je veriaca, že v tú a v tú hodinu sa mám začať modliť. Vraj tak urobí aj ona, jej sestry, švagriná a tiež moja kamarátka. Pochádzam z učiteľskej rodiny, do kostola sme nechodievali, preto som veľmi neverila na tieto veci, ale keď je človek nešťastný, tak má sklony chytiť sa aj slamky.

Hodinu som len tak sedela a modlila sa. Žiadne naučené slová, ale modlitba podľa seba a toho, čo som cítila. Vyznávala som sa zo svojej lásky k dcérke a prosila som o jej uzdravenie. Celkom úprimne, tak ako to len mama vie. Keď sme prišli poobede do nemocnice, dcéra bola pri vedomí, aj keď z nej trčali samé hadičky. Trošku sa s nami rozprávala a hlavne – videla ma! Chodila som za ňou každý deň a dcérka sa pomaly zotavovala. Po týždni jej dovolili vstať a po desiatich dňoch ju pustili domov. Odvtedy prešiel rok, dcérka je v poriadku, aj keď ešte musíme chodiť na pravidelné prehliadky. Dodnes sme nezistili, čo sa vtedy stalo – ona si na nič nepamätala. Ja som však uverila tomu, že jej pomohla naša spoločná modlitba a že nám ju zachránil nejaký anjelik strážny. Dodnes, keď mi je ťažko, vždy len tak úprimne o niečo poprosím a verím, že dobrí anjeli ma začujú a prinesú mi aspoň vieru, že všetko môže byť lepšie... Miroslava z Krompách