Skutočný príbeh STALKERKY! Nevedela sa odpútať od bývalého, tak ho sledovala na každom kroku

Pred rokom a pol sa so mnou rozišiel Boris po dvanásťročnom vzťahu. Povedal, že z nášho vzťahu sa vyparila láska. Aj on bol z toho veľmi smutný, no na istý čas chcel ostať nezadaný a utriediť si myšlienky. Chcel chodiť po svete sám. Pre mňa bola naša láska doživotná a šok, ktorý som po jeho oznámení utrpela, sa slovami nedá ani opísať.

Dodnes som si istá, že už nezažijem nič také, čo s ním. Zatiaľ som k žiadnemu človeku necítila toľko lásky ako k Borisovi. Nezmenilo sa to ani vtedy, keď mi dal jasne naja- vo, že druhú šancu nedostanem. V skutočnosti viem, že mu z mojej strany niečo chýbalo. I keď som počula jeho slová, moje srdce cítilo niečo iné. Dlho som mala pocit, že ho stále priťahujem. Zostali sme priateľmi. Utešoval ma, keď som bola smutná alebo keď som sa cítila osamelá. Ale potom sa náš kontakt zrazu prerušil a nevedela som prečo.

Chcela som vedieť, čo je s ním, ako sa má, čo robí. Neistota ma zožierala, a keďže som veľmi dobre poznala jeho denný program, po­čkala som ho pred prácou. Chcela som na neho zakričať, ale nestihla som, nasadol do auta a odišiel. Bol na ceste do supermarketu. Ani neviem, čo mi to napadlo, schovala som sa za stromy a pozorovala ho. A tak sa to vlastne začalo. Každý deň som ho sledovala. V niečom to bolo veľmi vzrušujúce, že ja viem a on nie. Vždy keď som ho sledovala, srdce mi búšilo ako splašené. Čakala som ho pred jeho obľúbeným barom, keď išiel s kamarátmi na pivo, sledovala som ho do telocvične, pozerala sa cez okno, keď dvíhal činky alebo robil brušáky. Zvláštnym spôsobom to bol dobrý pocit, zase som bola blízko, pri tom, keď niečo robil. Takto som sa stala súčasťou jeho každodenného života, aj keď on o tom netušil. V duchu som sa s ním dokonca rozprávala o udalostiach, čo sme spolu zažili.

Pár mesiacov to bolo v pohode. Potom sa jedného dňa stretol s priateľmi, aby si išiel zahrať bowling. Aj ja som kedysi bola súčasťou tej partie. Ale naši spoloční priatelia sa mi už dávno otočili chrbtom. V určitom momente to už nemohli vydržať, keď som zúrila, plakala, bedákala alebo hromžila pre Borisa. Povedali, že zatváram oči pred pravdou, že je koniec. V ten večer som čakala dve hodiny v daždi pred bowlingovou halou. Keď Boris vyšiel von, okamžite ma zbadal v mojej premočenej bunde. V priebehu niekoľkých sekúnd sa jeho šťastný výraz zmenil na kamennú tvár. Vedel, že to nebola náhoda, pretože už týždne som sa bezúspešne snažila kontaktovať ho a zrazu som bola tam, kde on sedel celé hodiny. Chcela som mu všetko vysvetliť, ale bol príliš nahnevaný. Žiadal ma, aby som ho nechala na pokoji. Vedela som, že má pravdu, aj ja sa musím pohnúť ďalej.

O pár týždňov neskôr sme sa na moju žiadosť stretli v kaviarni pod zámienkou, že je to naozaj naposledy. Nemohla som si pomôcť, povedala som mu všetko. Nebol prekvapený, už nejaký čas mal pocit, že ho sledujem. Ale teraz, keď som dobrovoľne vyložila karty na stôl, bol viditeľne nahnevaný. Prvýkrát hovoril o stalkingu a poradil mi, aby som vyhľadala odbornú pomoc. Opätovné stretnutie pre neho neprichádzalo do úvahy. Bola som zúfalá a len som chcela, aby medzi nami všetko klapalo, tak som mu sľúbila, že niečo urobím. Rozlúčil sa, odišiel a ja som nič neurobila, pretože som cítila, že túžba vo mne je ohromujúca, nezastaviteľná. Musela som byť s Borisom. Keď som si len predstavila, že ho už neuvidím, bolelo ma celé telo, hučalo mi v hlave, búšilo mi srdce, nohy mi oťaželi a znecitliveli. V takýchto situáciách som musela niečo urobiť, tak som Borisovi volala z utajeného čísla, aby som aspoň počula jeho hlas. Jeho stručné „ahoj“ alebo len „áno“ mi stačilo na to, aby som sa na chvíľu cítila lepšie.

Potom si však Boris zmenil číslo mobilného telefónu. Aj jeho e-mailová adresa čoskoro prestala existovať. „Prestaň s tým! Nezaujíma ma, čo mi chceš povedať!“ bola jeho posledná správa pre mňa. Ako mi mohol niečo také napísať? Kedysi sme sa veľmi milovali a snívali o spoločnej budúcnosti. A teraz ma nadobro odpísal? Nikdy som nebola taká posadnutá človekom. V hlave som mala jediné, a to, kde ho môžem stretnúť. Nechať ho ísť bolo pre mňa nepredstaviteľné. Bola som uväznená vo svojom svete ako stalker, tak ako mucha v pavúčej sieti. Dnes už viem, že posadnutosť ním súvisí s mojím detstvom. Rodičia mi vždy dávali pocítiť, že nie som dosť dobrá, nech som sa snažila akokoľvek. Neposkytovali mi žiadnu podporu, žiadnu istotu. Keď som však stretla Borisa, akoby sa zrodilo moje nové ja. Cítila som, ako vo mne rastie sebavedomie. S ním mi bolo dovolené byť taká, aká naozaj som. Keď ma opustil, zrazu som bola znova nikto.

No nastala scéna hodná opovrhnutia. Borisov pohár trpezlivosti pretiekol, a tak sa mi vyhrážal, že pôjde na políciu a udá ma. Bol to budíček či studená sprcha. Prvýkrát som si predstavila, ako sa asi cíti obťažovaný a prenasledovaný, pretože naozaj vyzeral zúfalo. Po tom incidente som často volala na psychologickú linku. To bol obrat, pre