Skutočný príbeh: Tragédia mi vzala najlepšiu priateľku

Týmto príbehom by som chcela všetkým odkázať, aby si vážili svojich priateľov a povedali im vetu ďakujem, čo pre mňa robíš, lebo nikdy neviete, či na to ešte budete mať príležitosť.

Ako každé dieťa, aj ja som túžila po domácom zvieratku. Vedela som, že jedna spolužiačka chce darovať škrečka, a tak som sa ochotne prihlásila, že sa jej o neho postarám. V škole sme sa vďaka nemu začali viac rozprávať. Najskôr o tom, ako ho chovať a starať sa o neho, no postupne aj o našom tajnom dievčenskom svete. Stali sa z nás dobré kamarátky. Trávili sme spolu každý deň prázdnin. Ona bola typ obľúbeného dievčaťa, ktoré si veľmi rýchlo vedelo nájsť kamarátov. Ja som bola skôr sivá myška v úzadí.

Prišiel čas, kedy sme začali dospievať a o ňu prejavovalo záujem čoraz viac chlapcov. Len ticho som počúvala, aké je to ísť s niekým na rande, o čom sa rozprávali a ako reagovala na početné vyznania lásky. Vzala som si z nej príklad a pomaly som sa začala osmeľovať aj ja. Začala som viac komunikovať s okolím, prejavovať svoj názor, objavovala som svoj dôvtip a charizmu. Za tento krátky čas mi dala ten najcennejší dar. Naučila ma, ako žiť. Postupne aj o mňa začalo prejavovať záujem viac chlapcov. Síce sme na dvojité rande nikdy nechodili, ale vždy sme sa jedna druhej zdôverili s radosťami aj trápeniami, ktoré nás postretli. Toto obdobie patrí medzi tie najnezabudnuteľnejšie v mojom živote.

Potom však prišiel čas dospelosti a s ním aj nástup na vysokú školu. Jej sa medzitým celkom zmenil život. Vydala sa hneď po strednej a narodila sa jej krásna dcérka. Ja som pomaly prekonávala útrapy vysokoškolského života a s ním spojené starosti s internátom, školou, učením, so spolužiakmi, kým ona riešila rodinné veci, starostlivosť o dieťa alebo čo variť. Myslela som si, že týmto naše kamarátstvo zanikne, ale opak bol pravdou. Síce sme sa nestretávali tak často ako predtým, ale vždy sme si na seba našli čas. Mňa zaujímali jej problémy a ju zase moje. Boli to akoby staré časy len v novej verzii.

Až raz prišiel ten strašný deň. Bola som v meste, keď mi zazvonil telefón. Dozvedela som sa, že skoro ráno mala autohaváriu a neprežila to. Vtedy akoby zastal čas a všetko s ním. Od tej doby som bola ako bez duše. Ťažko sa mi kupovala kytica na pohreb, keď ešte nedávno som jej hľadala kvety na svadbu. Odvtedy je to už niečo vyše roka a stále sa s tým nemôžem zmieriť. Človek, ktorý mi ukázal, ako mať radosť zo života a ako si ho vychutnať, tu zrazu nie je. Je po ňom už len prázdne miesto, ktoré nenaplní nikto.

Musím sa priznať, že som stále nenašla odvahu ísť na jej hrob. Bojím sa, že odznova prežijem to isté peklo ako v deň jej pohrebu. Len pomaly a ťažko sa s tým všetkým vyrovnávam, ale aj vďaka nej mám pri sebe teraz už môjho manžela, ktorý mi veľmi pomáha. Týmto príbehom sa jej chcem poďakovať za všetko, čo pre mňa spravila a možno o tom ani nevedela.

Nina

Súhlasíme na 100 %. Priatelia sú veľmi vzácna a cenná súčasť nášho života. Tých naozaj dobrých zväčša porátame na prstoch jednej ruky. Preto si užívajme chvíľky s nimi naplno a neodkladajme stretnutia na neurčito. A povedzme im, ako veľa pre nás znamenajú. Deliť sa o pocity, pomáhať si a inšpirovať sa navzájom je na priateľstve to najkrajšie.