Dostala vytúžený darček od manžela a hneď po Vianociach jej ho ukradli! Zlodejka bola však...

Na Vianoce som od manžela dostala krásny sklápací telefón. Vždy som taký chcela, mala som obrovskú radosť.

Nakupovala som po Vianociach v obchode a vtom mi zavolal syn, že niečo potrebuje. Dohodli sme sa a telefón som strčila do kabelky. Niečo ma zaujalo, a tak som nezavrela zips. Všimla som si to až pri pokladnici. Zhrozene som skonštatovala, že nemám telefón. Rýchle som na smart hodinkách zadala – nájsť telefón – a na celý obchod sa ozvalo: „Som tu, som tu!“

Hneď som pobehla k zlodejke, taktiež esbéeskár. Bola to mladá dievčina, ktorá spustila riadny plač. Ochrankár nás musel vziať na vyhotovenie zápisu a po ceste som sa jej spýtala, prečo to urobila. „Taká pekná, mladá slečna a kradne?“ rozhorčovala som sa. Povedala len toľko, že nemá peniaze na stravu, býva dočasne u kamarátky. Bolo mi jej ľúto, ale ponížiť sa k takému činu bolo niečo neospravedlniteľné.

S manažérom sme sa dohodli, že políciu z toho vynecháme. Nina sľúbila, že to viac neurobí, usedavo plakala a všetko ľutovala. Mala som zmiešané pocity.

Keď sa to všetko skončilo, kúpila som jej jedlo. Priznala sa, že je veľmi hladná a smädná. Opýtala som sa jej, kde má rodinu, rodičov či súrodencov. Bola z detského domova. Mladší brat tam ešte stále bol, ale ona po dovŕšení osemnástich rokov musela odísť. A tak sa pretĺkala, ako vedela. Hľadala si prácu, ale vzdelanie bohvieaké nemala.

Nakoniec sme si vymenili telefónne čísla, že sa jej ozvem. Sľúbila som jej, že sa poobzerám po nejakej práci. Opýtala som sa známych, popozerala na internete, našla som pár vhodných ponúk. Dala som jej vedieť, Nina šla na pohovory, no neuspela.

Raz som stretla známu, ktorá bola vedúca v obchode s textilom. Poprosila som ju, či by Ninu nevzala aspoň na brigádu, že je šikovná a veľmi potrebuje peniaze. Pre Ninu to bolo vyslobodenie zo strachu a stresu, ktorý prežívala. Bola pracovitá, svedomitá a vedúca ju po čase prijala do trvalého pracovného pomeru. Bola šťastná a my s ňou.

Príležitosť robí zlodeja. A keď je človek v núdzi, hladný, bez trvalého domova, je schopný urobiť aj to, čo Nina. Reagovala neuvážene, telefón bol ozajstným lákadlom. Nina mi časom porozprávala, ako mala ísť v piatich rokoch do náhradnej rodiny, no nepáčilo sa jej tam.

Vtedy prežívala ťažké dni a nočné mory, plné strachu a úzkosti. Mala takú žalúdočnú neurózu, že do seba nemohla dostať ani kúsok jedla, a ani si nevedela predstaviť, ako bude žiť v novej rodine. Nakoniec ochorela a vrátila sa do domova. Tam bol aspoň jej brat, ktorému veľmi chýbala.

Po čase mi Nina zavolala, že má priateľa, vyrozprávala mu celý náš príbeh a vraj ma chce spoznať. Stretli sme sa v malej kaviarničke, kde mi obaja poďakovali za pomocnú ruku, ktorú som Nine podala v najťažších časoch. Padlo mi to naozaj dobre, ale najviac ma potešilo, že Nina je konečne šťastná.