Slovenka pracovala s Bradom Pittom i Nicole Kidman: Akí sú v skutočnosti?

Jej unikátnu tvorbu môžete obdivovať už aj v Bratislave.

Na Slovensko chodí vždy, keď sa treba angažovať v aktivitách týkajúcich sa ateliéru Carte Blanche. Naposledy sme ju však stretli na Fashion Talku, ktorý odštartoval promo k tohtoročnému Bratislava Fashion Weekendu. Uskutoční sa 3. – 6. októbra na námestí bratislavského nákupného centra Eurovea.

Vždy ste chceli robiť s módou?

Vždy som bola kreatívny človek a chcela som robiť kreatívne veci. Mali sme to v rodine. Moja mama učila šperkárstvo, ktoré na Slovensku považovali, bohužiaľ, len za remeslo, pričom v zahraničí je to umelecký odbor. Ja som ako dvanásťročná snívala o kariére vizážistky, ale moji rodičia to so mnou nezdieľali.

Aký bol váš ďalší sen?

Keď som mala približne štrnásť, natrafila som na článok o Johnovi Gallianovi. Opisoval v ňom, ako pracuje so svojím tímom, hľadá inšpiráciu po celom svete v zdanlivo nepodstatných veciach. Veľmi ma to oslovilo. Zrazu som videla, že prostredníctvom módy sa môže človek naučiť veľmi veľa, cestovať a spoznávať svet, ľudí, kultúry...

A tak som sa prihlásila v Bratislave na odbor módne návrhárstvo. Bola to skvelá škola, po jej skončení som však vedela, že sa musím pohnúť ďalej. A že sa mi to podarí, len ak odídem zo Slovenska. Tak som sa pobalila a bez toho, aby som niekomu povedala, čo idem robiť, som odišla do Londýna.

Tam ste sa však na začiatku odchýlili od módnej dráhy.

Ešte ako malá som veľmi chcela byť tanečníčkou. Keďže som bola veľmi chorľavá, nebolo to však možné. A tak som sa o to pokúsila znova. Začala som od nuly a hovorila som si, že to nevadí, že v tom veľkom meste chcem nájsť samu seba a zistiť, čomu sa chcem v živote venovať. Našla som najlepšie tanečné štúdio v Londýne a tancovala som, koľko som vládala. Bola to drina, pot a krv, pokojne aj 10 hodín denne, a to všetko bez peňazí. Nevadilo mi to. Bol to môj malý splnený sen.

Ale dnes netancujete...?

Po dvoch alebo troch rokoch, ktoré som zasvätila tancu, si ma už začali všímať ľudia, ktorí hľadali talenty. Dostávala som aj zaujímavé ponuky, ale nakoniec to nevyšlo. Zranila som sa. Spadla som dosť nešťastne a nasledovali komplikácie s kolenom. Lekár mi dal vtedy na výber. Povedal, že buď budem rok ďalej tancovať, ale zdravotne skončím veľmi zle, alebo mám s tancom skončiť.

To muselo byť pre vás ťažké.

Keď si na to spomeniem, vždy mi je z toho smutno. Viete, ja som neuveriteľne súťaživý človek... (úsmev) Pre mňa neexistuje robiť niečo len tak pre zábavu. Odkedy som bola nútená skončiť s tancom, viac som na žiadnu hodinu nešla. Ale dnes si vravím, že to tak asi malo byť, a čerpám z toho obdobia, z tých skúseností a emócií inšpiráciu na svoju tvorbu.

Niekto by sa vzdal, no vy ste sa vrhli do štúdia na najprestížnejšej škole módnych návrhárov.

V tom období mi chýbalo posúvať sa a vzdelávať, tak som sa prihlásila na najlepšiu školu v tomto odbore. A vzali ma.

Okrem toho, že je najlepšia, je aj poriadne drahá. Z čoho ste ju platili?

Máte pravdu, štúdium na Saint Martins je finančne veľmi náročné. Ale bola som mladá a naivná. Keď som zavolala domov rodičom a povedala som im, koľko sa platí školné, boli v šoku a vyhlásili, že to nemám šancu zvládnuť. Robila som ako blázon, popri škole som mala asi tri práce, bolo to náročné. Ale stálo to za to. A o päť rokov som ich pozvala na promócie.

Už počas školy ste pracovali pre známe módne domy Gucci, Tom Ford, Alexander McQueen. Stretávali ste sa s hollywoodskymi hviezdami. Urobili na vás dojem?

Už som aj zabudla, koľko známych ľudí som vyzliekla a následne obliekla. (úsmev) Pretože moje stretávanie s celebritami bolo väčšinou o tom, že som im brala miery a neskôr na nich upravovala šaty na červený koberec. Tých osobností bolo strašne veľa.

Brad Pitt, Jude Law, Orlando Bloom, Hugh Jackman, Nicole Kidman, Pink. A najväčší dojem? Ten som mala z toho, že som ich všetkých videla v súkromí, so všetkými ich nedokonalosťami, s ich normálnosťou. Ľudské telá sú prirodzene nedokonalé a asymetrické a úlohou návrhára je, aby ich vylepšil prostredníctvom šiat. Čudovali by ste sa, koľkí muži napríklad potrebujú rôzne vypchávky. (smiech)

Spomínate si na niekoho špeciálne, s úsmevom na tvári?

Určite na Isabellu Blow, múzu Alexandra McQueena. Prvýkrát, keď sme sa stretli, premerala si ma od hlavy po päty a povedala, že vyzerám zaujímavo, že so mnou sa bude baviť. (úsmev) Nebolo medzi nami kamarátstvo, ale podľa jej otvoreného správania v mojej prítomnosti som cítila, že mala ku mne dôveru. Nebola perfektná, ale zato veľmi citlivá a zraniteľná. Mám pocit, že šaty, ktoré si obliekala a ktorými pútala vždy pozornosť, boli pre ňu niečo ako štít.

Od roku 2006 máte vlastnú značku. Kedy a za akých okolností sa vám zrodil v hlave sen mať niečo vlastné?

Už v škole som mala presnú predstavu, čo chcem robiť. Podporil ma v tom aj môj profesor, ktorý mi stále vravel, že musím mať niečo vlastné, lebo mám silnú víziu a viem, čo chcem. Napriek tomu som po škole absolvovala niekoľko dôležitých pohovorov.

No odradil ma už prvý veľký pohovor pre Givenchy. Pokladala som to za prácu snov, no nakoniec som ju nedostala ja, ale moja spolužiačka, ktorú som považovala za oveľa slabšiu. O pár mesiacov sa situácia zmenila. Stretla som ju, bola uplakaná, vravela, že je to strašne veľa práce za veľmi málo peňazí, takže mi to napokon neprišlo ako strata...

Prečo ste sa rozhodli žiť práve v Paríži?

Vždy som sa videla v Paríži, vo vlastnom ateliéri s krásnym svetlom. Čo je momentálne moja realita, lebo v ňom sedím. (úsmev)

Čím vás tak fascinuje?

To je taký Love & Hate vzťah. Je to krásne mesto. Občas ma síce naštvú úrady alebo niečo, ale keď idem na bicykli po Paríži, vždy si vravím, aká som šťastná, že môžem žiť v meste, kde každý kút dýcha históriou. A milujem, ako si Parížania vychutnávajú život. Ako si ženy aj v 80-ke obujú lodičky a narúžujú pery, oblečú sa podľa toho, čo pristane ich postave, a idú si sadnúť na kávu.

Ale začať s vlastným biznisom v cudzom veľkomeste muselo byť náročné.

Zo Slovenska som odišla pred šestnástimi rokmi. Keď som sa rozhodla pre život v Paríži, hovorila som si, že po skúsenostiach z Londýna, kde som si musela sama hľadať prácu, vypracovať sa, hľadať stále nejaké riešenia, to zvládnem bez komplikácií. Do Paríža som predsa už predtým cestovala často. Ale popálila som sa. Je iné, keď je človek v Paríži ako turista, a iné, keď v ňom žije. Až vtedy som si uvedomila, že zaradiť sa do parížskej buržoáznej spoločnosti, ktorá sa na rozdiel od Londýna takmer vôbec nezaujíma o prišelcov, nie je až také jednoduché. Už vôbec nie, keď nemáte perfektnú francúzštinu. Bola to pre mňa obrovská výzva. Ale zvládla som to.

Zdá sa, že vaša práca vás pohlcuje 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Hovorí vám niečo slovo vorkoholička?

(úsmev) Tak ma označuje veľa ľudí. Ale ja to milujem. Milujem svoju prácu, robiť tisíc vecí naraz. Okrem navrhovania sa venujem akademickému vzdelávaniu, som profesorka v Paríži. Istý čas som bola aj šéfkou katedry Fashion Designu v Paríži a okrem toho učím aj v Londýne na London College of Fashion nový smer, oficiálne neexistujúci: Fashion Art.

V mojich očiach je vzdelávanie ešte zaujímavejšie a cennejšie než rozprávanie o známych ľuďoch, s ktorými som sa pri práci stretla. Ja predsa formujem novú generáciu dizajnérov a cez nich dávam novú víziu budúcnosti módy. Som aj kreatívnou riaditeľkou ateliéru Carte Blanche v bratislavskom Cubicone, v ktorom sa vďaka mne predávajú veci od dizajnérov z celého sveta. Je to odvážny projekt, ale veľmi dúfam, že Slovákov osloví.

Ako vnímate módne cítenie Sloveniek?

Vždy som si vravela, že Slovenky majú dobrý vkus a štýl, v porovnaní s ostatkom Európy. Čo ma však zaráža, je, že ženy na Slovensku sa ešte stále boja byť samy sebou. Mnohé vnímajú veľké logá ako synonymum kvality. V tomto sa majú ešte stále čo učiť. Ženy v zahraničí sa neboja objavovať neznáme skvosty, neznáme značky, niečo, čo je unikátne.

Pre aké ženy navrhujete vy?

Pre ženy, ktoré chcú viac, skutočnú kvalitu. O tom, že im to môžem ponúknuť, značí fakt, že medzi moje zákazníčky patrí aj kreatívna riaditeľka Diora či sales manažérka z módneho domu Lanvin. Dostala som už veľa mailov, v ktorých mi ženy napísali, ako im moje šaty zmenili život. To je satisfakcia. Navrhujem oblečenie pre ženy, ktoré hľadajú niečo, v čom sa môžu nájsť. Niečo nadčasové, čo pristane všetkým vekovým kategóriám. Nechcem robiť veci do múzea, je dôležité spájať umenie a funkčnosť. Viem, čo ženám pristane, čo majú rady, lebo sama som žena.

Vaše kolekcie odzrkadľujú rozličné emócie a zdá sa mi, že ide vždy skôr o pocity z temnejšieho spektra. Náhoda?

Nie. Naozaj ma fascinujú zvláštne a neobyčajné emócie. To bol v podstate aj prípad Alexandra McQueena. Ale ja sa v tom až tak ako on nevyžívam. Je pravda, že sa snažím týmto neobyčajným emóciám porozumieť a často preto pracujem aj s psychológmi a vedcami. Naposledy som napríklad študovala strach, z čoho vzišla moja najnovšia kolekcia Fearless Creatures. Na každú emóciu sa však pozerám zo všetkých strán, hľadám v nej aj niečo pozitívne. Som totiž pozitívny človek.

Posledná otázka. Na čo ste najviac hrdá?

Že som si vždy dokázala stáť za svojím a neustúpila som ani o krok. Pred rokmi chcela Kate Moss moje šaty, ale zadarmo. Vtedy som si povedala, že mi to nestojí za to, ani za cenu väčšej publicity. A som hrdá, že som sa takto nikdy nezapredala.

4 extra otázky

Čím je pre vás vaša práca?

Je súčasťou môjho života, ktorá ma definuje. Je to cesta, ktorú som si vybrala.

Keď nerobíte, tak...?

Svoj voľný čas trávim s priateľmi. A vždy, keď cestujem, tak pátram aj po ďalších inšpiráciách.

Bez čoho si neviete predstaviť deň?

Bez svojho telefónu, vysokých opätkov, ktoré mi dodávajú sebavedomie a energiu, a bez pohára dobrého vína.

Kde sa dajú kúpiť veci z vašich kolekcií?

V ateliéri Carte Blache v bratislavskom Cubicone alebo v mojom parížskom ateliéri.

Šaty navrhnuté Katarínou Rimarčíkovou: