Slovenská autorka Petra Nagyová podľahla čaru Španielska: Naučila sa tam 1 životne dôležitú vec

Všetko sa začalo odletom na Fuerteventuru, čo je jeden z Kanárskych ostrovov, kde chcela Petra spojiť hodiny španielčiny so surfovaním. „Potrebovala som si oddýchnuť od práce, v ktorej som trávila veľa času, a vyrovnať sa s odchodom kamarátky, ktorá pár dní po pôrode zomrela. Ešte viac som si uvedomila, aký vie byť život krehký a prchavý,“ začína svoje rozprávanie mladá žena, ktorej sa ostrov stal osudovým.

„Ak by naozaj existovalo miesto na svete z knihy spisovateľa Antoina de Saint-Exupéryho, po ktorom sa túlal hlavný protagonista knihy Malý princ, určite by to bola práve Fuerteventura. Človek obklopený sopkami, piesočnými dunami, kľukatými cestami a živelným Atlantikom sa cíti ako na inej planéte. Aj ľudia tam žili inak.“

Z ostrova sa vrátila iná, obohatená, pričom sa jej čoraz viac vynárala myšlienka slobody v práci. Od ukončenia univerzity pracovala ako novinárka a neskôr ako PR manažérka. K napísaniu prvej knihy sa dostala cez svoju staršiu priateľku Helenu Weinwurmovú, ktorú ako 16-ročnú s jej sestrou Aničkou odviedli do koncentračného tábora Auschwitz v Osvienčime.

„Poznala som sa s ňou takmer pätnásť rokov. Boli sme si nesmierne blízke.“ Rok po Heleninej smrti Petru oslovil jej syn Peter, ktorý žije v Kanade, či by nespracovala jej príbeh ako knihu. „Napísanie knihy Margaréta biela som vnímala ako splatenie istého dlhu Helene. Myslím, že by si priala, aby sa tu jej osobný príbeh zachoval. A napísanie knihy mi dalo príležitosť opustiť prácu v PR agentúre a vybrať si miesto na život, kam ma to ťahá. Onedlho som sedela v lietadle do Andalúzie.“

Ocitla sa v kultúre, ktorá sa značne líši od našej. „Istým spôsobom bola pre mňa v mnohom exotická. Andalúzia ma veľa naučila. V noci som neraz zaspávala pri speve flamenca, ktoré sa ozývalo z ulice. Naučila som sa, že dať si ráno v bare kávu alebo tradičné tostadas (hrianky – pozn. autorky) s pomarančovou šťavou je kľúčové pre dobrý začiatok dňa a že pracovať v pokoji prináša viac kreativity a nápadov, než robiť všetko pod tlakom, na čo sme na Slovensku zvyknutí,“ vyjadruje svoj názor na rozdielny životný štýl. „Po druhej hodine popoludní nastáva v Španielsku čas siesty. Mnohí Španieli v malých mestách sa po nej opäť vracajú do práce a sú v nej až do večera.“

V Andalúzii žila v malom mestečku Sanlúcar de Barrameda pri rieke Guadalquivir, ktorá sa vlieva do Atlantického oceánu. Mesto sa nachádza na Costa de la Luz (pobrežie svetla) a má najviac slnečného jasu v Európe. Petra prezrádza, že je povestné najlepšou gastronómiou, vínom a langustami aj tým, že tade kedysi prechádzal sám veľký moreplavec a objaviteľ Krištof Kolumbus.

„V Andalúzii som sa naučila vychutnávať každodenné momenty, prirodzene sa usmievať a tešiť sa, nerobiť si zo všetkého ťažkú hlavu alebo sa podeliť o dobré jedlo.“ Podľa Petry je Španielsko nielen veľká, ale aj rôznorodá krajina. Tak ako sa líšia jednotlivé provincie, tak sa v nich odrážajú aj iné zvyky a kultúra daného regiónu a ľudí. „To, čo na Španielsku milujem, je však pocit slobody a voľnosti, ktoré mi dáva. Mám rada bezprostrednosť a srdečnosť Španielov, horúce slnko, prístup k moru a krásnym plážam, ako aj vychutnávanie dobrého morského jedla.“

„O Španieloch je známe, že sa o seba veľmi radi starajú. Ženy i muži chcú vždy vyzerať krásne, radi športujú a v posilňovniach či v parkoch často nájdete aj staršie ročníky. Španieli si radi užívajú život, no majú aj svoje slabosti.“ Našinec by si vraj dlho zvykal na to, že nie všetko, čo mu sľúbia, aj dodržia. Inde si zasa dlhšie počkáte na jedlo v reštaurácii alebo si chvíľu postojíte za pultom v obchode, kým sa predavačka so zákazníkom dorozpráva o každodenných starostiach a radostiach. Petra tiež vraví, že ľudia si tu veci hovoria priamo. Ak niečo chcú, väčšinou si to rovno vypýtajú. Mnohí radi budujú malé biznisy, či už majú svoje kaviarničky, kaderníctva, alebo obchody so zeleninou a s ovocím, a takisto sú veľmi rodinne založení.

Momentálne Peťa žije vo Valencii, kam sa po dopísaní a publikovaní knihy Margaréta biela, presťahovala. Vraví, že si chcela vyskúšať život vo väčšom meste, ktorému sa hovorí aj španielska Kalifornia. Je tu veľa zelených parkov, more má na dosah a celé mesto je prepojené nekonečnými cyklotrasami. „Žijú tu ľudia rôznych národností a záujmov. Mesto dáva priestor mnohým, ktorí radi tvoria, cestujú alebo inovujú,“ rozpráva nadšene. „Ľudia žijúci vo Valencii zbožňujú pikniky a stretávajú sa pri rôznych komunitných aktivitách.“

Pandémia koronavírusu však veľa vecí zmenila. Valenciu by ste vraj nespoznali. Kedysi boli ulice a reštaurácie plné ľudí a z každej štvrte bolo cítiť život. Dnes mnohí po dlhej a prísnej sociálnej izolácii utekajú k moru alebo sa presunuli do svojich letných domov. „Či už sa rozprávate s taxikármi, alebo s ľuďmi z malých obchodov, všetci vám potvrdia jedno – mesto sa vyprázdnilo. Valencia aspoň zadarmo alebo za malý poplatok sprístupnila mnohé galérie a múzeá. Športovci si v parku alebo na pláži môžu zacvičiť jogu alebo zahrať volejbal.“

Španieli nie sú naučení byť zavretí doma alebo sa nedotýkať jeden druhého. Sociálny kontakt a život na ulici sú pre nich dôležité ako soľ. V porovnaní so Slovenskom bol španielsky „lockdown“ nesmierne prísny. „Čas izolácie som sa však rozhodla využiť popri práci v PR a na kampani na záchranu slovenských predajcov Nota Bene písaním, maľovaním a venovaním sa sama sebe. Viac času trávim meditáciou, na ktorú som v hektických časoch nemala čas a ktorá mi pomáha prinášať odpovede na mnohé otázky.“

„Pandémia mi pomohla mnohému porozumieť. Vďaka nej som mohla nadviazať hlbší vzťah so sebou a počúvať viac to, aké sú moje potreby, aký život chcem žiť, na akých projektoch chcem pracovať a s akými ľuďmi sa chcem stretávať. Počas krízy sa mnohí z nás ukážu v pravom svetle,“ dodáva. Pandémia teda Petru definitívne naučila neidealizovať si život a ľudí v ňom, nechať niektoré situácie odísť, vedieť sa rýchlo prispôsobiť novým okolnostiam, schopnosti analyzovať a tiež spoliehať sa na seba a podporovať sa s ostatnými.

Vraví, že ochranné rúška sú v Španielsku povinné, nech idete kamkoľvek. Bary a reštaurácie sa síce znova otvorili a pláže sú plné ľudí, no mestu chýbajú turisti. „Prípady momentálne opäť stúpajú a je len otázkou času, kedy sa začnú sprísňovať niektoré opatrenia v regiónoch,“ myslí si Petra.

Petra si uvedomuje, že hrozba vírusu nie je zažehnaná, a čaká, čo nastane. „Uvidíme, čo prinesie druhá vlna. Je isté, že všetci žijeme v pandemickom čase, je lepšie, byť pripravení na čokoľvek. Pred vírusom sa nedá utiecť. Musíme sa s tým naučiť žiť. Jediné, čo môžeme urobiť je to, že budeme vedomejší a budeme chrániť seba i blízkych.“

Na záver vyjadruje krásnu myšlienku ženy žijúcej za hranicami rodnej krajiny: „V živote máme často mylnú predstavu, že ak niekam odídeme, bude nám tam lepšie. Od istého momentu viem, že nech idem kamkoľvek, beriem si so sebou seba so všetkým, čo som. Cudzina človeka naučí pokore a schopnosti vynájsť sa v rôznych situáciách a podporovať sa so svojimi blízkymi.“