Smrť k životu patrí, ale ako sa s ňou vyrovnať? Najdôležitejšie je uvedomiť si TÚTO vec!

Radí Zuzana Mališová, www.radost.sk

Ako sa vyrovnať so stratou?

Strata blízkeho v zmysle fyzickej smrti milovaného človeka znamená niečo iné ako bežná strata. A tu treba začať. Keď niečo stratíme, zvyčajne to ideme hľadať. Cesta zmierenia sa smrťou je tým pomyselným hľadaním. Až kým neprijmete nevyhnutnosť toho, čo sa stalo. Keď dieťa stratí hračku, často mnohí idú a kúpia novú, takú istú. Smrť však takto nefunguje.

Koľkokrát sa v živote pokúšame o niečo podobné?

Čo zohráva úlohu, je osobný pocit, ktorý smrť blízkeho vyvolala. A ten je u každého iný. Toto je veľmi dôležité. Keď poviem, že mi moja mama chýba, je to iné, ako keď to povie moja sestra, lebo jej pocit je iný. Zvyčajne sa pohybujeme na škále pocitov – sklamaná, podvedená životom, opustená, frustrovaná, ale aj beznádejná, prázdna či neviem, kto som bez nej, alebo nechcem bez nej/neho žiť, život nemá už zmysel. Ľudia prežívajú aj hlboký žiaľ a pocit viny, neustále opakujú otázku, či niečo nemohli spraviť. Najmä náhla smrť je trauma a vyvoláva vysoký stupeň stresu a tak ju aj človek spracováva. Sú dva extrémne stavy. Hyperfáza – tá sa prejavuje takto: otrasiem sa, odpojím sa od toho prílišnou aktivitou, aby človek nemal čas byť s tým, čo mu je, a so svojimi pocitmi, akčnosť, hnev až agresivita. Tak vzniká neskutočný tlak.

A ten ako príliš nafúknutý balónik buchne. Skôr či neskôr. Alebo majú ľudia hypofázu, ktorá sa prejavuje únavou, apatiou, nezáujmom, spavosťou, nudou, pocitom, že sa mi nič nechce a nič ma nebaví. A, samozrejme, sú aj extrémne prechody medzi nimi. Tieto stavy často sprevádza závislosť. Snažíme sa nahradiť, čo nám chýba vnútri (dobrý pocit), niečím zvonka – kávou, jedlom, alkoholom, sexom, hrami na PC, automatmi... A bludný kruh je na svete. Toto správanie má odôvodnenie. Keď sa nás dotkne bolesť, snažíme sa jej vyhnúť alebo s ňou bojujeme. A riešenie je len jedno – byť s ňou, uznať ju. Až keď ju prijmeme, môže sa náš pocit zmeniť.

Čo pomáha v bežnom živote?

To, čo sa nás môže dotknúť ešte viac, je láskyplný jemný dotyk – ako na tele, tak aj na duši. To je zmysluplné liečenie. Pri takomto dotyku zvyčajne dôjde k uvoľneniu tých najhlbších emócií. Uvoľnenie emócie z tela a uvoľnenie príbehu v hlave o tom, čo sa stalo, keď sa nám to stalo, sú však dve odlišné veci. Bolesť odchádza vo vrstvách ako cibuľové šupky. Zmyslom spracovania témy smrti je nájsť rovnováhu, nájsť seba, oporný bod vnútri, stred. Vyrovnať sa s tým, čo sa stalo. A spracovať emócie, ktoré to v nás vyvoláva. Lebo to, čo sa stalo, sa už neodstane. Zmena emócií umožní zmenu uhla pohľadu a to umožní zmenu správania. Pochopenie transformácie a kolobehu života a jeho uznanie môžu byť pre nás uvoľnením.

Máte aj nejaké návrhy z praxe?

◆ Dopriať si to, čo telo, myseľ a duša potrebujú, vrátane terapií dotýkajúcich sa duše.

◆ Nechať sa sprevádzať smútením profesionálmi a podeliť sa o to v užšom kruhu priateliek.

◆ Rodinná konštelácia asi rok po smrti blízkej osoby u človeka s výcvikom v tejto oblasti.

◆ Urobiť prechodový rituál rozlúčky s mŕtvym.
 
OZ Tanana pomáha rodičom

Toto občianske združenie je zamerané na podporu rodín po strate dieťatka. Pomáhajú a podporujú predovšetkým ženy, páry a rodiny, ktoré prešli stratou dieťaťa počas tehotenstva, v priebehu pôrodu či krátko po ňom. Ich cieľom je, aby v prvých momentoch, keď sa rodičia dozvedia o úmrtí svojho bábätka, mali potrebné informácie, dôstojné podmienky a aby vedeli, že nie sú sami, a zároveň sprostredkúvajú odborníkov špecializovaných na takéto situácie.

Ako to vidíme v redakcii

V ten deň mi Boh jedného milovaného vzal, druhého mi dal

Martina Ďumbalová, redaktorka

Stratu naozaj blízkeho človeka som prežila len raz. Pred 17 rokmi navždy odišla moja babička, ktorá by tento rok oslávila stovku. Deň predtým som išla za ňou a bolo to naposledy, čo ma objala a povedala mi, ako ma ľúbi. To je moja posledná spomienka, ktorú som si dokola prehrávala, keď mi rodičia oznámili, že už nie je medzi nami. Ako sa dieťa, ktoré už vníma a neutíšite ho rečami, že odišla do nebíčka, s tým vyrovná? Ťažko. Roky som si kládla otázku, prečo ona, prečo tak skoro. Až vekom som pochopila, že ľudia odchádzajú, ale prázdne miesto v srdci ostalo. So stratou sa podľa mňa človek nikdy celkom nevyrovná. Môže sa len zmierniť ten pocit. Aspoň ja to tak cítim. U mňa sa zmiernil nájdením životnej lásky. Lebo v rovnaký deň, čo babička navždy odišla, má narodeniny môj snúbenec. A tak si stále hovorím, že síce mi v ten deň Boh jedného milovaného vzal, druhého mi dal. A viem, že by mi ho schválila.

Rodina je vtedy ako loď na mori, ktorá nikomu nedovolí, aby sa utopil

Anikó Mituchová, web editorka

S odchodom milovaného človeka mám jednu zvláštnu skúsenosť. Keď krátko pred Vianocami zomrel strýko, mala som pocit, že to nezvládnem. Jedného dňa som bola večer sama doma, už bola tma, počúvala som hudbu. Keď pustili strýkovu najobľúbenejšiu pesničku, plakala som tak veľmi, až som mala naozaj pocit, že mi pukne srdce. A vtom sa vypla elektrina. Na sekundu, dve. Bolo to ako žmurknutie. Zrazu som sa usmiala. Akoby mi strýko poslal odkaz. Neplač, som tu... A ja som prestala plakať a bolesť bola o niečo znesiteľnejšia. V tej chvíli som sa s jeho smrťou zmierila. O pár mesiacov sme boli na svadbe. Nevesta, strýkova milovaná sesternica, pustila presne tú jeho milovanú pieseň a my sme sa s členmi rodiny chytili, tancovali a plakali spolu. Bola to neskutočná energia, zmierenie, nikdy na to nezabudnem. Rodina je ako loď na mori, ktorá v ťažkých chvíľach nikomu z členov nedovolí, aby sa utopil. Každému prajem takú rodinu, je to vzácny poklad...

Strata dokáže úžasne zrovnať priority, Petra Mitringová, redaktorka

Ako sa hovorí, smrť nechodí po horách, ale po ľuďoch. Ani našu rodinu neobišla. Už ako veľmi malá som prišla o niekoho veľmi blízkeho a, žiaľ, nebolo to poslednýkrát, čo som sa stretla so smrťou. Zatiaľ čo má niekto svoje prvé spomienky na Vianoce či návštevu zoo, ja mám na pohreby a pocit, že niekto mi veľmi chýba. A chýba teda dodnes. Deti sú však veľmi prispôsobivé a mne veľmi pomohlo, že som si predstavovala, že sa v nebíčku majú veľmi dobre, lepšie ako tu na zemi, rovnako som si predstavovala, že sú z nich anjeličkovia, ktorí ma strážia na každom kroku. A verím tomu dodnes, vnútorne som presvedčená, že im vďačím za to, že som sa s manželom nerozišla hneď na začiatku vzťahu, ako aj za svojich dvoch chlapcov, ktorí v našej rodine svojím spôsobom nahradili ich miesto a dávajú nám to, čo oni už nestihli. Takto som sa s nimi v podstate nikdy nerozlúčila, stále ich mám pri sebe, len ich teda nevidím. Okrem toho vám strata niekoho blízkeho dokáže úžasne zrovnať priority. Svet vidíte inými očami a to je veľmi obohacujúce.

Ak sa smrti pozrieme do očí, vyjdeme silnejší ako predtým

Ivana Adamcová, vedúca redakčného tímu

Stratu blízkeho človeka som zažila prvýkrát, keď zomrel otec. Bola to nečakaná smrť, ktorá otočila rodinu naruby. Mala som len 13 rokov a viac som vnímala bolesť dospelých okolo seba ako svoju vlastnú. Akoby sme všetci chvíľu žili v hmle, mimo reality a napriek tomu, že život bežal ďalej, u nás zastal. Určite nám všetkým pomohla viera v Boha a rodinná súdržnosť. To spoločné prežívanie bolo kľúčové. Stretávali sme sa po večeroch celý rok a modlili sa. Neskôr, keď postupne zomreli dedkovia i babky, som to brala viac ako súčasť života. Mali svoj vek a bolo to prirodzené. So smrťou a s bolesťou je to tak, že ak máme odvahu pozrieť sa im do očí, tak vyjdeme silnejší ako predtým.

Napísali ste nám na Facebooku

Lucia Matejovičová: Stratila som viacerých z rodiny, no najväčší žiaľ a bôľ som prežívala pri strate synčeka… S tým sa nedá zmieriť, len naučiť žiť.

Alena Vidová: Pred 29 rokmi mi zomrel otec. Mama zomrela tiež, v lete ubehlo 14 rokov. S tým sa nedá vyrovnať – nikdy. Časom sa s tým naučíme žiť. Každý rok v tomto čase sa tá bolesť vracia, rovnako vo vianočnom čase a vždy, keď by im človek chcel niečo povedať. Život pokračuje a tak to má byť. Zostali spomienky a som šťastná, že sú krásne. Už sa rodičia netrápia v bolestiach a verím, že odpočívajú v pokoji.

Dada Sahar Dudová: Stratila som už viacerých z rodiny, ale to najhoršie bolo, keď odišiel ocko a maminka, nedokážem sa s tým doteraz vyrovnať, len som sa naučila s tým žiť. Keď niekedy rozprávam o rodičoch, slzy idú samy do očí a myslím si, že je to tak u každého, kto ľúbi svoju rodinu.

Anna Kalavská: V priebehu 12 mesiacov som prišla o otca, mamu a manžela. Bolesť bola obrovská. Vo februári to budú tri roky. Naučila som sa s bolesťou žiť, no stále je to ťažké.