Pani Magda otvorene priznáva, že veľmi túžila byť mamou a bez detí sa cítila nešťastná a prázdna. „Každý mesiac som sa nádejala, že prišiel rad už aj na mňa. Potom sa však dostavila menštruácia a nádej umrela, umrela a zase umrela,“ vraví smutne a dodáva, že keby jej povedali, že nikdy nebude mať deti, musela by sa s tým vyrovnať. „Podstúpila som tri operácie pre zrasty, prišla o pravý vajíčkovod, bola som na liečení a každý lekár mi vždy vravel: ,Snažte sa, možno...‘“ Neistota ju zožierala a opakovane umierajúca nádej zabíjala.
Padlo rozhodnutie
Potom prišla na rad myšlienka adopcie, ktorá spočiatku jej manžela vôbec nenadchla. Ľady sa však pomaly lámali a oni si povedali, že ak do konca roka Magda neotehotnie, podajú žiadosť o adopciu. „V novom roku sme zašli na úrad práce po papiere a začali sa pripravovať na adopciu,“ spomína na prvý krok k vytúženému bábätku. Ako hovorí, bolo treba doložiť niekoľko potvrdení a dokladov, strpieť kontrolu bytu, absolvovať minimálne 26-hodinovú prípravu, až ich nakoniec zaradili do zoznamu žiadateľov. „Od prvej chvíle som sa cítila ako tehotná. Namiesto prehliadok u gynekológa a predpôrodného kurzu som síce mala iné aktivity, ale priamo v srdci mi rástlo dieťa.“
Sužovala ich neistota
Spočiatku ju trápili isté obavy, či bude to dieťa milovať alebo čo na to povie okolie. „Obaja sme mali milión otázok. Veľmi nám v tomto smere pomohla odborná príprava v OZ Návrat a takisto stretnutie s jednou rodinou, ktorá mala dve adoptované deti. Zrazu sme zistili, že adopcia môže byť prirodzenou súčasťou života,“ spomína na toto obdobie. Vtedy sa v ich kraji na zdravého nerómskeho novorodenca čakalo približne sedem rokov, a tak sa rozhodli požiadať o bábätko do pol roka, ktoré by bolo relatívne zdravé. Pripúšťali aj adopciu polorómskeho dieťaťa. „V tom čase sme žili v meste a mať tmavé dieťa sme si nevedeli predstaviť, keďže vzťahy medzi rómskou komunitou a majoritou boli značne narušené,“ upozorňuje aj na predsudky, s ktorými sa museli vyrovnať.
Všetko sa zmenilo
Magde a jej manželovi ponúkli asi 10-mesačného rómskeho chlapca, za ktorým cestovali na druhý koniec Slovenska, aby ho videli. Na mieste však zistili, že údaje, ktoré o ňom mali, neboli pravdivé. Chlapček bol chorý, zaostával vo vývine a z nepochopiteľných dôvodov nebol umiestnený v profesionálnej rodine, hoci v tom čase to už bola pri deťoch do troch rokov povinnosť. „Odchádzali sme sklamaní a smutní.“ Keď sa šli pozrieť na ďalšie bábätko, povedali si, že tam idú s emóciami na uzde. „Keď nám v deň D dali do náručia nášho trojkilového syna, boli sme unesení. Ten pocit zmätenia a radosti, paniky i nadšenia, na to do smrti nezabudnem. Keď sme vyšli pred detský domov, obaja sme na dvesto percent vedeli, že je to on – naše vytúžené dieťa, ktoré sme niekoľko mesiacov nosili v srdci.“ O tri týždne si malého Števka doviezli domov. Odvtedy sa ich život neuveriteľne zmenil. „Roztopilo sa mi srdce a rozkvitla som. Akoby som našla samu seba, dozrela som v ženu. Prospelo to aj nášmu manželstvu, oveľa viac sme sa zrazu smiali a prestali sme riešiť hlúposti. Dodalo nám to odvahu v oblastiach, ktoré s tým zdanlivo vôbec nesúviseli.“ Magda s manželom predali byt, kúpili si dom, odsťahovali sa na dedinu a zmenili prácu. „Toľko som sa toho naučila o láske, trpezlivosti, radosti. Materstvo mi odkrylo slabiny, na ktorých som mohla popracovať, a objavila som v sebe skryté zdroje,“ vraví šťastne.
Dievčatká dvojičky
Ďalšiu žiadosť o adopciu podávali v priebehu roka. Mali rovnaké podmienky, ale žiadali o dievčatko. Ozvali sa im však, až keď bol u nich Števko štyri roky. „Na naše veľké prekvapenie nám však ponúkli dvojičky! Boli to rómske deti a mali už vyše roka. Báli sme sa, či zvládneme dve deti naraz, ako si na nás v takom veku zvyknú, ako zareaguje okolie na ich tmavšiu pleť. Deti boli krásne, zdravé a šikovné. Beátka mala nádherné veľké oči a podmanivý úsmev, Agátka jamky v líčkach a vlásky v copíku,“ zaspomínala si Magda. Táto adopcia bola diametrálne odlišná od tej prvej. Magda vraví, že emócie nastúpili až neskôr, a to z oboch strán. „Agátka sa hneď v prvý deň veľmi nezdravým spôsobom pripútala ku mne. Stačilo, že som zašla za roh, a dostala panický záchvat plaču. Manžela odmietala niekoľko mesiacov. Bola som z nej vyšťavená a po čase som mala pocit, že mnou manipuluje a ja skáčem, ako ona píska. Beátka bola zasa veľmi apatická, tvárila sa, že nikoho nepotrebuje. V mnohom ostala na starosti manželovi, lebo od Agátky som sa nemohla pohnúť. Števko ostal úplne na vedľajšej koľaji a bol nešťastný z toho, že sme mu doniesli domov dve sestry. Musela som sa mu vedome venovať vtedy, keď dievčatá spali, prípadne pretrpieť Agátkine výstupy a nejako to manažovať, aby boli všetci spokojní.“
Ťažká adaptácia
Prvotná adaptácia trvala minimálne pol roka, čo bolo pre Magdu a jej manžela najnáročnejšie obdobie, keď si občas večer poplakala pri otázke, či sú pre deti dosť dobrí rodičia. Ďalšieho pol roka už videli, že idú pomalými krokmi vpred. „Trvalo asi rok, kým sme si už vedeli povedať, že sú to naše baby a život bez nich si nevieme predstaviť. Po roku sa opäť naplno rozbehli a nemali žiadne problémy zvládnuť to, čo ich vek vyžadoval.“ Regres však zažili u najstaršieho syna, ktorý po príchode dievčat do rodiny zažil poriadny šok. „Kým sa svet dovtedy točil okolo neho, zrazu bol mimo obežnej dráhy. Zvládal to navonok veľmi dobre, aj sme sa veľa rozprávali o tom, aká je nová situácia. No v noci sa začal pomočovať, čo mu dovtedy nerobilo žiadne ťažkosti. Mal s tým problém takmer tri roky,“ objasňuje, s čím všetkým sa museli vyrovnať.
Bračeka si vysnívali deti
So štvrtou adopciou, ako sama hovorí, trochu otáľali. „Chvíľami sme chceli a chvíľami sme váhali, či to ešte zvládneme. Pomohli nám dve veci, a to, že s nástupom kovidu sme ostali všetci doma a zistili sme, že život sa zrazu spomalil a fungujeme úplne v pohode. Plus deti sa dostali do fázy, že chceli súrodenca. Števko už dlho túžil po bračekovi a dievčatá sa chceli starať o bábätko. Tak sme si povedali, že ešte jednu žiadosť podáme a uvidíme, ako sa to vyvinie,“ vraví a dodáva, že po dvoch rokoch prišiel malý Timotejko. „Zase to bolo úplne iné a originálne. Radosť bola násobne väčšia, keďže aj deťom sa s príchodom bábätka splnil sen. Ani sme neboli v nejakom napätí, komu sa venovať skôr, lebo deti vôbec nežiarlili, stále chceli byť pri ňom, vo všetkom chceli pomáhať,“ vraví, že všetko bolo pekné a nečakane pohodové.
Pomáha aj iným
Magda vytvorila webstránku tajomstvaadopcie.sk, kde napísala zopár blogových príspevkov a zverejnila zatiaľ dve e-knihy. „V tej prvej Tajomstvá adopcie sa čitatelia dozvedia základné informácie o tom, čo je to adopcia, aké sú deti, ktoré na adopciu čakajú, a akí sú rodičia, ktorí majú dobré predpoklady na úspešnú adopciu dieťaťa.“ Druhá, 69-stranová e-kniha Čakáme dieťa... bez termínu je prvým dielom z edície Nebojte sa adopcie. Opisuje v nej proces „adopčného tehotenstva“, teda času príprav, mnohých otázok, vybavovačiek, papierovačiek až po nádejný telefonát s ponukou dieťaťa. Druhý diel by mal byť o „adopčnom pôrode“, teda o čase od telefonátu po príchod dieťaťa do rodiny a tretí diel bude venovaný „adopčnému šestonedeliu“, čiže obojstrannej adaptácii dieťaťa a jeho novej rodiny. „Dúfam, že sa mi ich v dohľadnom čase podarí dopísať,“ vraví na záver.
