Snúbenec ani netuší, o kom tajne fantazírujem: ON má už len 252 dní, aby ma prišiel zachrániť!

 Mám 29 rokov a žijem na vidieku. Na vysokú školu som chodila do hlavného mesta, potom som sa vrátila domov. Je to už pár rokov, odkedy som začala žiť svoj "dospelácky" pracovný život, ale stále sa hľadám. Dlho som bola sama, nevedela som si nájsť priateľa.

Moje kamarátky z detstva sa postupne vydávali a rodili deti - a ja stále nič. Len práca, po práci návrat do detskej izby u mojich rodičov, dookola rovnaký stereotyp, žiadna zmena, krok k samostatnosti... Stále som dúfala, že sa ku mne vráti Dušan, moja prvá veľká láska.

Nakoniec som sa spoznala s jedným zaujímavým mužom a usúdila som, že v prípade Dušana čakám zbytočne, z nás dvoch už nič nebude. Dala som teda šancu Patrikovi. Bol mi sympatický od prvého dňa, ako k nám nastúpil do práce. Mala som mu vysvetliť nejaké veci, takže sme si hneď padli do oka.

Pozval ma na rande a začali sme spolu chodiť. Nasledovali výlety, spoločné zážitky, bozky a objatia.  Čoskoro som sa k nemu presťahovala a začali sme novú kapitolu. Naozaj som si myslela, že Patrika úprimne milujem. Získal si ma svojou srdečnosťou, pozornosťou, inteligenciou. Všetko bolo dokonalé, takmer vôbec sme sa nehádali. Uvedomila som si, že namiesto snívania o nedosiahnuteľnom Dušanovi si už v duchu predstavujem celkom iné veci - našu svadbu s Patrikom, deti, spoločný život...

Napriek tomu ma na oslave mojich narodenín čakal šok. Patrik ma pred očami celej rodiny požiadal o ruku. Áno, o zásnubách sme sa rozprávali už aj predtým, nenápadne vyzvedal, aké prstene sa mi páčia... Ale v tej chvíli, keď tam predo mnou stál s tými žiariacimi očami a malou krabičkou v ruke, už som nebola taká odvážna. Zľakla som sa. Namiesto radosti a šťastia sa mi len bolestivo stiahol žalúdok. Keď si kľakol na kolená, už som v očiach cítila slzy. Všetci si mysleli, že som dojatá a šťastná, ale ja som... Ja som bola smutná! Bola som smutná, že predo mnou nestojí Dušan! Hanbím sa za to, nemôžem to nikomu povedať, som zo seba sklamaná. Patrik si to nezaslúži.

Jasné, že som povedala áno. Mala som inú možnosť? Mama s otcom za jeho chrbtom už tancovali, tetušky sa objímali, strýkovia s úsmevom prikyvovali. Všetci sa už videli na svadbe. Kde by mal byť problém? Veď sme partneri, vlastne už spolu aj bývame, jasné, že sa milujeme a chceme spolu zostarnúť... Alebo nie?

Odkedy mám na ruke ten prsteň s diamantom, myslím len na jediné. Rozhodla som sa správane? Už sme sa dohodli na presnom termíne svadby, takže Dušam má už len 252 dní, aby sa zjavil v mojom živote a zachránil ma. Nedávno som počula, že sa rozišiel s priateľkou. Možno aj on na mňa ešte myslí a nájde si ma predtým, ako ma navždy stratí...

Nela