Sofia nachádza samé štvorlístky! Ľudia ju upodozrievajú, že je to preto... Je to vôbec možné?

Sofia priznáva, že celý život zažíva rôzne prekážky, životné skúšky, ale práve tie ju možno naučili premýšľať o živote trochu inak. Už ako malá veľmi rada čítala a písala básne. Vždy snívala o tom, že jedného dňa bude spisovateľkou. Básne sú skvelé na vyjadrenie rôznych pocitov alebo rozvíjanie fantázie. Preto ich odporúča všetkým mladým, ktorí sa potrebujú vyrozprávať, no nemajú komu. Ona písala vždy a na rôznych miestach, no predovšetkým vtedy, keď cítila smútok alebo radosť. „Párkrát sa mi stalo, že som šla na bicykli, musela som zastaviť na ceste, vybrať mobil a začala som písať. Rýmy v mojej hlave neutíchali a ja som písala najrýchlejšie, ako som vedela,“ spomína na prepady múzy, ktoré má najradšej.

V pubertálnom veku veľa písala o láske, ale aj o živote. Keďže miluje rýmy, voľný verš u nej nenájdete. Dnes sa smeje, že kedysi jej básne nedávali zmysel a vznikali iba milé veršíky, na ktorých sa dnes iba smeje. Ale pamätá si, že namiesto bežných esemesiek, ktoré si mladí posielajú medzi sebou, ona mala kamaráta, s ktorým si vymieňala správy vo veršoch. Aký bol deň? Napísala to formou básne. „Je veľká škoda, že tieto konverzácie už nemám. Tie by som si veru rada spätne prečítala. Vznikalo to spontánne a bolo to milé,“ spomína.

„Mojou úchylkou sú denníky a mám ich veľa. Básne som písala aj do nich, ale aj na rôzne zdrapy papiera, na lavicu či dokonca aj do písomky. Pamätám sa na to, ako sme mali test zo psychológie a bola tam bonusová úloha za jeden bod, kde sme mohli niečo pekné napísať. Napísala som milú básničku a v tom čase ma prekvapilo, že pani učiteľka mi odpísala na básničku tou svojou,“ smeje sa. Svet by bol hneď krajší, keby sme si písali vo veršoch! Najlepšie miesto na písanie bolo v záhrade, ale aj v lese, pri vode či dokonca na strome. „Vždy som milovala západ slnka s dobrou hudbou a denníkom v ruke. Bol to taký čas len pre mňa. Za tie roky, čo píšem, sa to veľmi nezmenilo. Nenašla som strom, kde by sa dalo dobre sedieť,“ dodáva s úsmevom.

Ako dieťa verila, že v živote dosiahne úspech, koniec koncov ako všetci mladí ľudia. Snívala a verila. No mala aj jednu pomôcku, ktorá jej vieru stále posilňovala, a to štvorlístky. Tie sú jej súčasťou ako písanie básní. Našla ich už stovky. Niekedy ani nemusela hľadať a samy si našli cestu k nej. Ako nám sama spomínala, našla už niekoľko desiatok päťlístkov a raz aj šesťlístok, ale ten sa jej nepodarilo zvečniť. „Ľudia v okolí nechápali, ako možno nájsť za hodinu aj vyše 50 štvorlístkov. Stále sa ma pýtali, či ich vidím inou farbou alebo mám v sebe magnet,“ smeje sa. Sama to nevie vysvetliť.

Nepamätá sa na deň, keď začala s hľadaním štvorlístkov, ale spomína si na milé príhody, keď jej otec stále  nachádzal štvorlístky a ona ako dieťa sa hnevala, že nevie žiaden nájsť. A tak si k trojlístku odtrhla jeden lístok navyše a tvárila sa nadšene. „Keď som bola staršia, štvorlístky som začala nachádzať aj ja. Asi to máme v rodine,“ vysvetľuje.

„Pre mňa osobne to je ako čistenie mysle. Len hľadím do zeme a nemyslím na nič. Nie vždy sa mi podarí nájsť štvorlístok, no občas sa mi stáva, že utekám na autobus a cestou zahliadnem to malé zelené stvorenie.“ Nájsť štvorlístky nie je ťažké. Oveľa ťažšie je nájsť dobré miesto, kde by mohli byť. „Ak by sa ma niekto opýtal, či verím v šťastie štvorlístkov, tak odpoveď by bola – áno, verím. Myslím si, že mi priniesli veľa šťastia v živote. Môj život nebol ľahký, ale práve moje ‚šťastíčka‘ mi dávali nádej, že všetko v živote je možné, aby som sa nevzdávala.“

Vďaka štvorlístkom spoznala aj svoju najlepšiu kamarátku, ktorá taktiež má záľubu v ich hľadaní. „V jeden deň som objavila krásnu fotku štvorlístka, dala som like, začali sme si písať a niekoľko týždňov nato sme sa spoznali. Je úžasné vidieť tú radosť v očiach ľudí, ktorým sa podarí nájsť štvorlístok.“ Vždy keď ide niekam na výlet alebo na túru, tak si domov nesie šťastie. Je to skvelý pocit.

Na odkladanie štvorlístkov nemá špeciálne miesto. „Väčšinou ich dávam do knihy, ktorú mám najbližšie poruke. Občas sa mi stane, že idem čítať knihu, a zrazu na mňa vyletí kopa štvorlístkov.“ Netuší ani, koľko ich má dokopy, lebo ich nikdy nepočítala, no vie, že ich už boli stovky. „Dokonca som si zo svojich štvorlístkov dala urobiť aj šperky. Mám živicové náhrdelníky a taktiež náušnice, takže nosím svoje šťastie stále so sebou. A na záver má novoročný odkaz pre čitateľky: „Myslím si, že každý človek má na niečo skrytý talent. Vydajte sa na cestu objaviť ten svoj.“