Šokujúce odhalenie! Pristihla som svojho muža s..., TO, čo som uvidela, mi vyrazilo dych!

Po boku môjho muža som si žila ako v rozprávke. Vydávala som sa mladá, plná lásky a nádherných pocitov, že milujem a som milovaná. Boli sme zaľúbení s kopou ideálov a spoločných predstáv o živote. Po roku spolužitia a bývania so svokrovcami sa nám podarilo kúpiť si vlastný dvojizbový byt. To bolo radosti! Zariaďovanie, prvý spoločný stromček,pokoj, ticho, všade láska a pohoda.

Maroš, môj manžel, ma zahŕňal pozornosťou. K úplnému šťastiu nám chýbalo už len dieťatko. Vedľa nás bývala rodina, odkiaľ sa občas ozýval krik a hádky. Jedného dňa zazvonila suseda, s prosbou niečo si požičať. Zoznámili sme sa, volala sa Jana. Bola nevýrazný typ, o šesť rokov staršia ako ja, utiahnutá. Prvý dojem bol rozpačitý, no časom sa jej návštevy stali pravidlom a ja som si Janu obľúbila ako blízku dušu a super kamarátku. Navyše začala pracovať aj s mojím manželom vo firme. Bola som šťastná. Mala som prácu, ktorá ma bavila, skvelého muža a úžasnú kamošku. A navyše som už dva mesiace cítila, že onedlho do našej rodinky pribudne nový člen.

Na odporúčanie Jany som Marošovi nepovedala nič, až kým to nebude isté. Chcela som mu to oznámiť až po návšteve lekára. Snívala som svoj ružový sen až do stretnutia so susedou z vyššieho poschodia. „Evi, počkaj chvíľu!“ Zakričala na mňa, keď sme sa míňali vo vchodových dverách. „Obdivujem, ako to všetko v pokoji a v pohode znášaš. Ja by som to tak nedokázala.“ Ostala som šokovaná, čo Ivana splieta, veď ja nemám žiadne problémy. Asi zbadala môj vydesený pohľad a opýtala sa ma: „Ty vážne nič nevieš? Nevieš, že ti Jana uháňa muža? Veď sa s tebou kamaráti len preto, že mu chce byť neustále na blízku. Chováš si hada na prsiach. Ty ju nepoznáš, ja áno. Aj u nás boli pre ňu hádky. Votrela sa už do nejedného vzťahu...“

Ani neviem prečo, pochytil ma hnev na Ivanu, no potom sa začal prebúdzať rozum. Marošove nadčasy, Janine výhovorky o prechádzkach po robote. Zabuchla som za sebou dvere a oči mi zaliali slzy. Keď prišiel Maroš domov, hneď som ho privítala s otázkou: „Čo máš s Janou?“ Chvíľu na mňa hľadel a potom ma začal presviedčať, že s Janou nikdy nič nemal. Ukončil to vetou, že predsa nie som hlúpa, aby som verila kadejakým klebetám. Bolo mi nanič. Ráno som sa tiež necítila najlepšie, a tak som po práci zašla k lekárovi, ktorý mi moje tušenie potvrdil slovami: „Blahoželám, budete mamička.“ Boli to tie najkrajšie slová. Hrdo som vykročila do ulíc smerom k manželovmu pracovisku. Hovoril, že sa zdrží v práci, tak ho prekvapím a podelím sa s ním o to obrovské šťastie.

Naše auto stálo opustené na parkovisku, čo ma uistilo, že Maroš je ešte v práci. Na konci tmavej chodby som zľahka zaklopkala na dvere. Všade vládlo ticho, tak som stisla kľučku a dvere sa otvorili. To, čo som uvidela, mi vyrazilo dych. Jana sedela na stole viac nahá ako oblečená a Maroš ju nežne objímal okolo bokov. Ani neviem, ako dlho som tam stála, zlomok sekundy mi pripadal ako večnosť. Z toho šoku som sa prebrala až vonku. Všetko sa mi zrútilo ako domček z karát. Hlavou mi lietalo plno otázok. Ako to len mohol? Prečo mi to spravil? Ako sa mi Jana mohla dívať do očí? Čo bude ďalej?

Oprela som sa o veľkú zelenú bránu, prišlo mi zle, strašne zle zo všetkého. Na viac si už nespomínam. Precitla som na cudzí hlas, ktorý mi hovoril, že všetko bude dobre a na tupú bolesť v ľavej ruke. Opatrne som otvorila oči. Pri posteli sedel Maroš, z očí mu padali slzy ako hrachy a stále dokola opakoval tie iste slová: „Odpusť mi, prosím, odpusť...“