Šokujúce skutočné príbehy čitateliek: Tieto slová nikdy nechceli počuť, ale nakoniec im pomohli

Tu sú vaše príbehy, prečítajte si a možno vám niektorý pomôže nájsť to, čo hľadáte.

Túto vetu mi povedala moja susedka, s ktorou sme veľmi dobre vychádzali. A musím povedať, že to bola jedna z najmúdrejších viet, aké som kedy počula. Držala som sa jej celých šesť rokov, čo som bola na materskej. Kedykoľvek deti zaspali, šla som si ľahnúť aj ja. Prestala som variť, žehliť, prať, skrátka som ukončila akúkoľvek činnosť, ktorú som robila, všetko som nechala tak a šla si ľahnúť. Žiadne dovarím, dožehlím, doupratujem. Hneď. Teraz. Myslím, že vďaka tomu som prežila svoje materské v pohode a bez ujmy na zdraví.

Bolo to strašné. Úplne som zdrevenela, prestala som dýchať, srdce mi na chvíľu prestalo biť. Pred očami sa mi zotmelo a nechcelo sa mi žiť. Niekam sa stratiť, ako keby som vôbec neexistovala. Pre mňa v tej chvíli všetko skončilo. Šesť rokov sme sa s partnerom usilovali o dieťatko a želali si malého nezbedníka, o ktorého by sme sa mohli starať a ktorý by bol pre nás všetkým. Skúšali sme naozaj všetko.

Odcestovali sme na tri týždne na dovolenku k moru, upravili životosprávu, ani jeden z nás nefajčil a ani nepil, športovali sme, ja som vymenila prácu a z veľkej firmy, kde bolo veľa stresu, som prešla do menšej pokojnej kancelárie. Dokonca sme predali byt v centre mesta a presťahovali sa na vidiek, aby sme mali pokoj a čerstvý vzduch. Cvičila som špeciálne cviky, dýchanie, chodila k alternatívnym liečiteľom, vyskúšala všetky dostupné klasické metódy vrátane umelého oplodnenia – a nič.

Po tom, ako mi to lekári oznámili, sme spolu preplakali celú noc. Boli sme obaja smutní a snažili sa uľahčiť situáciu jeden druhému. Veľa sme cestovali, chodili na koncerty, do divadla, ale nepomohlo to. Po roku sme sa napokon so smútkom rozišli. Odvtedy žijem sama a táto veta je pre mňa ako prekliatie. Môj bývalý manžel má s novou partnerkou dve deti a je šťastný.

Keď som už druhý deň počula túto vetu na mobile svojho ocka namiesto jeho hlasu, vedela som, že sa niečo deje. Jeho nečakaný odchod ma zasiahol celkom nepripravenú a s trojmesačnou dcérkou, ktorú si starý otec ani nestihol užiť.

Bolo to moje prvé stretnutie so smrťou v najbližšej rodine a ja som vďaka nej pochopila, aké zbytočné hlúposti niekedy riešime, akými malichernosťami sa zaoberáme.

Akurát som sa rozviedla s mojím manželom a prežívala dosť náročné obdobie. Okrem toho som nastúpila do novej práce v jednej veľkej spoločnosti a ako vždy som sa snažila všetko robiť na tristo percent.

Po polroku som sa cítila totálne vyčerpaná ako vyžmýkaný citrón. Na každú novú úlohu som prikývla a brala som si toho viac, ako som vládala uniesť. Pri tom návale práce som si ani nevšimla, že vlastne robím za dvoch. Môj kolega ma totiž zavaľoval aj svojimi úlohami. Ocitla som sa doma práceneschopná, absolútne vyčerpaná.

Vtedy mi psychologička, ku ktorej som chodila, povedala jednu vetu: „Robte veci najlepšie, ako viete, ale nie lepšie.“ Odvtedy som ubrala plyn a kedykoľvek ho chcem zasa pridať, spomeniem si na tú chvíľu (mimochodom, bolo to takmer pred desiatimi rokmi).

Najskôr som tomu nemohla uveriť a potom som to dlho nevedela pochopiť. Ako mi to mohla urobiť? Vlastná matka. Takto ma podceniť a neveriť, že by som mohla zvládnuť vyštudovať gymnázium alebo strednú školu a nie iba učilište, ktoré mi vtedy na konci základnej navrhovala.

Nechcem tým povedať, že som mala jasno v tom, čo som vlastne chcela, veď som bola pubertiačka, ktorá sa len zoznamuje so svetom dospelých, ale učila som sa takmer na samé jednotky, vždy som bola vyznamenaná. No moja mama si aj tak myslela, že by som školu nezvládla, a hlavne bola presvedčená o tom, že potrebujem nejaké zamestnanie, ktoré by ma uživilo v duchu hesla „remeslo má zlaté dno“. Presviedčala ma o tom, aby som sa stala kaderníčkou alebo zlatníčkou.

No ja som mala predsa len iné predstavy o živote, a tak som ju neposlúchla a prihlásila sa na gymnázium. No tá jej veta: „Ty na tú školu nemáš,“ vo mne zostala ešte aj po štyroch rokoch a po maturite, keď sa podávali prihlášky na vysokú, som sa zaťala a povedala si, že mame dokážem – mám na tú školu.

Podala som si prihlášku, urobila skúšky a prijali ma. Tá veta ma však škrie dodnes, neviem, čo vlastne mama chcela. No na druhej strane ma vždy nakopne k vyššiemu výkonu, keď treba.

1 Nevidíme veci také, aké sú, ale také, aké sme my. Anaïs Nin

Sú veci, ktoré vidíme svojím pohľadom. Preto je dobré sa na každú vec vždy pozrieť aj z inej stránky a porozmýšľať, či je to tak, ako to vidíme my.

2 Pamätajte si, že zlyhanie je udalosť, nie človek. Zig Zigar

Je dôležité neklesať na duchu a držať hlavu hore, aj keď situácia nevyzerá príliš ružovo.

3 Keď počkáte, všetko, čo sa stane, je, že zostarnete. Larry McMurtry

Touto vetou nám Larry pripomína, že nikdy nie je vhodnejší čas začať ako práve teraz. Čakanie len márni čas a neposúva nás tam, kam chceme.

4 Ak vám príležitosť nezaklope na dvere, mali by ste si ich postaviť. Milton Berle

Na to, aby ste využili príležitosť, najskôr treba vytvoriť podmienky.

5 Ako prežívame naše dni, tak prežívame náš život. Annie Dillard

V podvedomí to inštinktívne vieme, ale tak ľahko na to zabúdame. Pripomeňte si to, keď zapadnete do každodennej rutiny.

6 Obával som sa toľkých vecí v mojom živote, ktoré sa nakoniec nikdy nestali. Mark Twain

Takto hovorí Mark, aby sme sa prestali báť. Takmer žiadna z vecí, ktorých sa bojíme, sa nakoniec nestane.

7 Nedovoľte, aby to, čo nemôžete urobiť, zastavilo to, čo urobiť môžete. John Wooden

John hovorí o výhovorkách, ktoré nám bránia pohnúť sa ďalej.

8 Kto nikdy neurobil žiadnu chybu, nikdy sa nepokúsil o niečo nové. Albert Einstein

Toto hovorí génius, ktorý sa priznáva k tomu, že na ceste k objavom urobil množstvo chýb.

Neviem presne, kedy to bolo a ani čo u mňa vyvolalo ten povestný záblesk poznania, ale celým mojím životom sa akosi prepletá vetné spojenie Carpe diem! (Uži dňa!) Už odmala ma život učí, že nič nie je večné. Keď sa dnes mám dobre, o päť minút už nemusím a, naopak, keď je zle až úplne najhoršie, zajtra je nový deň.

Veľmi sa mi páči myšlienka, že ak sa to neskončilo dobre, ešte nie je koniec. Život je naozaj veľmi nevyspytateľný a asi vďakabohu za to. Inak by sme predsa stagnovali. Veď aj tie dobré, aj tie zlé veci nás niečo naučia a niekam posúvajú. No a tak sa naozaj snažím užiť si každý deň, ako sa len dá, a učím to svoje deti a dokonca aj svojho manžela.

Radosť si treba robiť každý deň, ľúbiť sa a starať sa o seba s láskou. A to myslím v oboch rovinách – aj sama o seba, aj o ostatných. Myslím, že keby to tak robil každý, svet by bol krásnym miestom.

Keď prišla na svet moja dcéra, obklopila som sa množstvom poučnej literatúry, ako dieťa vychovávať. Doslova v komínoch sa mi knihy a časopisy kopili pri posteli. Ako všetkým mamám, aj mne záležalo na tom, aby som vo výchove neurobila chybu. Času na čítanie bolo pri malom dieťati málo, a tak som sa vo svojom vzdelávaní dostávala do sklzu. Kvôli pocitu, že toto som už mala mať zvládnuté a asi nemám, lebo malá Barborka plače a podľa kapitoly číslo 3 na strane 72 by plakať nemala, som spanikárila a vyhodnotila som sa ako zlá matka. Takto sa to s nami ťahalo niekoľko dlhých mesiacov, kým som pochopila, že tadiaľto cesta nevedie.

Vsadila som na vlastnú intuíciu a knihy presunula na poličku. Veci sa pohli správnym smerom. Ale napokon to, čo mi pomohlo vychovávať s ľahkosťou, bol pre mňa úžasný citát psychológa Ivana Štúra: „Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť a dieťa sa pridá.“ Tá jednoduchá a pravdivá veta ma doslova šokovala a z môjho bludiska vyslobodila. A čo je dôležité, naozaj funguje.

Presne si pamätám na vetu, ktorá mi zmenila život. Pred pár rokmi som prechádzala ťažkým obdobím, veľmi som stagnovala a môj život nemal žiadny konkrétny cieľ. Vtedy mi jedna mladá žena poradila, aby som si prečítala knihu od pátra Eliasa Vellu Ježiš, môj uzdravovateľ. Priznám sa, veľmi sa mi do toho nechcelo. Napriek tomu som si knihu objednala a našla v nej to, čo som potrebovala: „Ak je tvoj život taký, aký je, prijmi ho a prestaneš cítiť jeho ťarchu. Je pravda, že najťažšou voľbou zo všetkých volieb je prijať seba samého.“

Páter v knihe pripomína, že každý z nás je originál, preto by sme sa mali prijať a byť hrdí na to, kým sme. Veľmi veľa problémov totiž pochádza z toho, že odmietame samých seba, máme o sebe nízku mienku a málo sa ceníme. A ja s ním môžem len súhlasiť.