Spievaj tak ako poslednýkrát

Nevedela, kde sa v nej vzal, ale vždy to nakoniec poskladal. Podarí sa jej to aj nabudúce? Alebo svoje dvojročné dievčatko včera videla poslednýkrát? A manžela, slnko, kvety a... klaviatúru piana. Olga Štepánová (60) si všetko ukladala v pamäti. Pre istotu.

Olga žila od detstva akoby vo dvoch svetoch. V tom prvom sa cítila doma. V ňom boli kocky hranaté, jablká guľaté, chodník rovný... Ale končil sa sotva tridsať centimetrov od jej očí. Ďalej ju čakalo bláznivé kráľovstvo krivých zrkadiel.

Napriek dvadsiatim štyrom dioptriám na školáčkiných očiach, písmená jej v prváckom zošite museli stáť vedľa seba rovno ako vojaci. Každý večer, keď otec prišiel z práce, skontroloval úlohy. Ak sa mu zdalo, že to dokáže lepšie, vytrhol stranu a položil písanku pred ňu – ešte raz! Myslel to dobre. Vlastne najlepšie, ako vedel. Keď mal toľko ako jeho dcéra a poslednýkrát odchádzal z prázdnin od babičky, strýkov, sesterníc, povedali si obyčajné dovidenia. Veď neprešli prázdniny, ktoré by nestrávil na juhu Slovenska. Príde znovu. Dovidenia na budúce leto... No už ich nevidel nikdy. Nie, nestratil zrak, to oni sa stratili v plynových komorách nacistického koncentráku. Hnusný, krutý život! Hnev, bolesť a slzy ho premáhali.

No chlapci neplačú! To v ňom zostalo. Nesnažil sa z Olgy vychovať zatvrdnutého človeka. Len ju pripraviť na to, že život vie byť aj taký.

Vyhrala bitku...

Povinnú školskú dochádzku musela dokončiť na internátnej škole pre nevidomých a slabozrakých. Z lavice v základnej škole už nedovidela na tabuľu. A viac dioptrií sa nosiť nedalo. Štát tam však nerobil rozdiely medzi mentálne zaostalými a slabozrakými. Postihnutý ako postihnutý.

Konzervatórium, na ktoré ju prijali, bolo po tom všetkom výhrou. Veľkou výhrou. No choroba sa nevzdávala. Dobre, vyhrala si bitku, ale nie vojnu! vysmiala sa študentke klavíra do tváre a na dva roky ju pripútala k nemocničnej posteli. Pred každou z ôsmich operácií to bolo hop alebo trop. Preto Olga nechcela strácať čas. Študovala, koľko sa na posteli bez pohnutia dalo. Bola to zdatná súperka – to musela uznať aj jej choroba. Nedá sa povedať, že sa vzdala, len ju nechala zmaturovať a dostať sa na vysokú.

Asi v druhom ročníku ju profesor našiel na chodbe akadémie sedieť ako kôpku nešťastia. Uplakanú. „Čo sa, preboha, stalo?“ snažil sa zistiť. No dievča pred ním len vzlykalo. „Ty si tehotná...“ hádal. „Ale nie... zakázali mi študovať,“ konečne vypadlo z Olgy. „Počkaj, ja ťa nepustím, ja sa prispôsobím tomu, ako to chcú tí tvoji doktori,“ nevzdával to. Lenže prispôsobiť sa podľa doktorov znamenalo skončiť. Ak je teda klavír pre ňu príliš namáhavý, nech prejde na spev. Ešte horšie, zhodnotili lekári. Tak čo s ňou? „Viete čo? Robte, čo máte rada, a spievať si môžete, keď budete mať očné cievy úplne tvarohové,“ rezignoval nakoniec doktor. Rovno z kliniky sa teda vrátila do školy: Ja ten klavír dokončím!

Zakázané dieťa

Olga žila hudbou, pre hudbu a z hudby. Myslela si, že keď jej ju život doprial, má čosi ako povinnosť byť spokojná. Kto vysoko skáče, hlboko padá... To nechcela. V snoch o láske sa držala bezpečne pri zemi. Každý zdravý muž utečie, keď mu povie, že raz bude slepá. A slepého nechcela. Príliš dobre vedela, čo to znamená. Z ničoho nič sa po deviatich rokoch zjavil ten huslista z konzervatória, ktorý jej kedysi dávno dal prvú pusu a povedal, že ju miluje. Keď prišiel teraz a zopakoval to, prečo neuveriť...? Dieťa? To nemyslíte vážne! Okamžite preč! Olga však krútila hlavou.

Nie! To dieťa vynosím a porodím – opakovala celých deväť mesiacov. Bola pre nich nenormálna. Najmä, keď sa v ôsmom mesiaci musela vzdať operácie ľavého oka, o ktoré tým definitívne prišla. Jednoducho ho obetovala svojmu dievčatku. Materská láska je taká...

Štát o vás nestojí

Bolo prvého mája, dcéra už mala dva a pol roka. Olga sa zobudila, otvorila oči a obraz pred nimi sa rozpadol ako stokrát predtým. Zostala tma. Doteraz sa však vždy nakoniec svetlo a farby vrátili. Teraz vedela, že už je to navždy.

Niečo zvláštne ju však nútilo robiť všetko, akoby sa nič nestalo. Vzala kabelku, kľúče, odišla do školy a normálne odučila svoju hodinu.

Keď sa uvoľnilo miesto na konzervatóriu pre zrakovo postihnutých, cítila, že je to jej parketa. Okrem klavíra vyštudovala nakoniec i sólový spev a navyše, bola jednou z nich. Kto im môže dať viac? „Súdružka, bohužiaľ, musím vám povedať, že socialistická spoločnosť nemá záujem o nevidomé speváčky!“ dostala odpoveď od riaditeľa. To nepotrebovalo komentár. Nechala to doznieť v tichu a odišla.

Našťastie si ju všimli ľudia z gramofónovej spoločnosti a ponúkli jej platňu. Prvú, druhú, tretiu, štvrtú, piatu... A koncerty. Viac v zahraničí ako doma. Tam nikto nie je prorokom. Olga sa však nenechala ničím zlomiť. Ani nezáujmom manžela, ktorý na jej slepotu akosi nemal čas. Bola to dcéra, ktorá od štyroch rokov cupitala vedľa nej a ukazovala, kade ísť. Do šestnástich rokov bola jej pravou rukou a oboma očami. Potom si však jej hudobný talent všimli za hranicami a hneď sa stala študentkou holandskej univerzity. Olga zostala s mužom sama. A vtedy sa to ukázalo v plnej nahote – ona bola sama s ním rovnako ako bez neho. Po dvadsiatich troch rokoch sa teda rozviedli.

Mala pred päťdesiatkou. Už nikoho nehľadala. Len korepetítora, ktorý by s ňou cvičil. Vtedy jej kamarátka povedala o Sašovi. Rusovi, ktorý síce skončil hudbu na pedagogickej fakulte v uralskom Perme, no na živobytie mu to nestačilo. Čo máte z diplomu, keď nemáte na topánky? – vysvetľuje Olga. Hľadal si prácu v kultúrnom centre u nich na sídlisku. Aspoň niečo. „Tak ho pošli ku mne,“ nezaváhala Olga. Chlapec si niečo zarobí... Chlapec, tak ho vtedy nazvala. Veď mal len čosi po tridsiatke. Osemnásť rokov medzi nimi, to bola priepasť. Alebo nie? – spýtali sa jeden druhého po pol roku. Nie. Už desať rokov ho volá úplne inak. Môj manžel.

Olga sa neobzerá dozadu. Vie, že nad chorobou vyhrala. Milovala, spievala, hrala, žila, pozerala sa na svet vždy tak, akoby to bolo poslednýkrát. Skrátka naplno.