Opäť je večer. Zotmelo sa a ja nemám rád tmu. Najmä nie vtedy, keď som sám. Dnes večer sme sa spolu opäť nezahrali, ale ráno si mi to sľúbila, keď si ma brala do školy. Pamätáš sa, povedala si, že ak budem šikovný a budem dávať pozor, nebudem zlý a neprinesiem zlú známku, tak sa spolu večer zahráme. My dvaja, spolu. Možno sa k nám pridá aj tato.
Bolo 7 hodín ráno a ja som vystúpil z auta. Mal som ešte čas na hru so spolužiakmi, predtým ako zazvonil zvonček na prvú hodinu. Už sme sa veľmi nudili, preto sme sa naháňali na chodbe. Bola to zábava! Od radosti sme kričali, keď spolužiak všetkých predbehol a zvíťazil. Ale aj pani učiteľka kričala. Chcela, aby sme jej okamžite priniesli žiacke knižky. Bolo mi do plaču a ostatní sa mi smiali. Prečo kvôli takej maličkosti plačem? Bol som smutný, lebo si mi povedala, že sa so mnou zahráš len vtedy, keď budem dobrý. Ale ja som dostal poznámku. Nebol som dobrý.
Na vyučovaní som sa už nevedel sústrediť. Pani učiteľka si to všimla, nahnevane sa na mňa pozrela a mrmlala niečo o tom, že zase nedávam pozor. Práve ma vyzvala, aby som niečo nahlas prečítal. Ale ja som bol stratený v myšlienkach. Dostal som čierny bod. Opäť som plakal a všetci sa mi smiali. Taký som bol nahnevaný, že som kopol do lavice. Pani učiteľka sa nahnevala ešte viac. Teraz sa so mnou už určite nebudeš hrať. Len na to som dokázal myslieť...
Článok pokračuje na ďalšej strane >>>
