Spoveď syna: Moja milovaná mamička, PREČO si ma porodila, keď na mňa NIKDY nemáš čas?

Opäť je večer. Zotmelo sa a ja nemám rád tmu. Najmä nie vtedy, keď som sám. Dnes večer sme sa spolu opäť nezahrali, ale ráno si mi to sľúbila, keď si ma brala do školy. Pamätáš sa, povedala si, že ak budem šikovný a budem dávať pozor, nebudem zlý a neprinesiem zlú známku, tak sa spolu večer zahráme. My dvaja, spolu. Možno sa k nám pridá aj tato.

Bolo 7 hodín ráno a ja som vystúpil z auta. Mal som ešte čas na hru so spolužiakmi, predtým ako zazvonil zvonček na prvú hodinu. Už sme sa veľmi nudili, preto sme sa naháňali na chodbe. Bola to zábava! Od radosti sme kričali, keď spolužiak všetkých predbehol a zvíťazil. Ale aj pani učiteľka kričala. Chcela, aby sme jej okamžite priniesli žiacke knižky. Bolo mi do plaču a ostatní sa mi smiali. Prečo kvôli takej maličkosti plačem? Bol som smutný, lebo si mi povedala, že sa so mnou zahráš len vtedy, keď budem dobrý. Ale ja som dostal poznámku. Nebol som dobrý.

Na vyučovaní som sa už nevedel sústrediť. Pani učiteľka si to všimla, nahnevane sa na mňa pozrela a mrmlala niečo o tom, že zase nedávam pozor. Práve ma vyzvala, aby som niečo nahlas prečítal. Ale ja som bol stratený v myšlienkach. Dostal som čierny bod. Opäť som plakal a všetci sa mi smiali. Taký som bol nahnevaný, že som kopol do lavice. Pani učiteľka sa nahnevala ešte viac. Teraz sa so mnou už určite nebudeš hrať. Len na to som dokázal myslieť...

Článok pokračuje na ďalšej strane >>>

Popoludní som na školskom dvore udrel spolužiaka. Zase sa mi vysmieval preto, lebo som ráno plakal. Učitelia sa rozhodli, že musia mojich rodičov zavolať do školy. Už nikdy sa so mnou nebudeš hrať, však? Tak veľmi som čakal, kedy už budú štyri hodiny popoludní a ja sa budem môcť vrátiť domov. S tebou, k tebe. A potom som si spomenul, že ma predtým ešte vezmeš na doučovanie z matematiky. Budem tam musieť zostať hodinu a pol, pretože nesmiem dostať zlú známku.

Odviezla si ma k učiteľovi a zatiaľ si išla rýchlo nakúpiť. Tak veľmi som chcel ísť s tebou! Sadol by som si do nákupného vozíka, ako keď som bol malý, pamätáš? Bolo nám spolu tak dobre... Kiežby som ťa mohol držať za ruku, kým si čakala v rade pred pokladňou. Namiesto toho som počítal príklady...

Doučovanie sa vlieklo tak pomaly, až mi bolo do plaču. Chýbala si mi! Bál som sa, čo povieš, keď si doma pozrieš moju žiacku knižku. Toľko čiernych bodov za tento týždeň! Konečne si pre mňa prišla a ja som ti toho chcel toľko povedať! Ako som na teba myslel celý deň, veľmi si mi chýbala a že ťa veľmi ľúbim. Ale nič som nepovedal, len som v aute hľadel cez okno a bál som sa čo povieš, keď zistíš, aký som bol v škole zlý.

Nakoniec som ti žiacku knižku nemusel priniesť, zabudla si na to. Poprosila si ma, aby som išiel do svojej izby, kým ty vybalíš nákup a navaríš večeru. A ešte vyložíš riad z umývačky, vyvesíš bielizeň, vynesieš smeti... Ale ja som sa ti tak veľmi chcel motať pod nohami! Podávať ti taniere z umývačky, vykladať ponožky z práčky... Urobil by som čokoľvek, len aby som mohol byť chvíľu s tebou. Ale keďže si ma poprosila, aby som nezavadzal, išiel som teda do izby.

Článok pokračuje na ďalšej strane >>>

Sadol som si na posteľ. Prezeral som si svoje police. Všade samé hračky. Premýšľal som, čo robiť. Sám. Mám tu spoločenské hry, a nie málo. Monopoly, Activity, Človeče, nehnevaj sa... S tým sa sám hrať neviem. Otec sa tiež ešte nevrátil domov. Čo si mi povedala v aute? Že dnes príde neskoro, pretože musí niečo súrne vybaviť?

Lego som si postavil už tisíckrát, nechce sa mi do toho pustiť znovu. Knihy? Nemám chuť čítať. Kiežby si mi radšej čítala ty. Ceruzky, fixky, voskovky. Prečo mám kresliť? Zvykol som kresliť pre teba, ale podľa mňa z toho nemáš radosť. Často kreslím aj hodinu, až ma bolí ruka, oči ma štípu a rozbolí ma hlava, ale chcem svoj obrázok pekne vyfarbiť, aby sa ti určite páčil... Ty sa na to rýchlo pozrieš, povieš, že sa ti to páči, ale... Minule si si na mojom obrázku ani nevšimla tú malú lienku, ktorá liezla po kvietku.

Nevidela si v ruke toho chlapčeka balón v tvare srdca, kde bolo napísané: "Ľúbim ťa, mama!" Nevidela si, že som na strom nakreslil čerešne, pretože ich máš tak rada. Bolo ich presne 34, všetky len pre teba! Do trávy som nakreslil troch slimákov, nebolo to ľahké. Videla si ich? A keď som večer vyhadzoval do smetí vreckovku, do ktorej som si utieral nos (pretože som plakal, lebo sme sa spolu opäť nezahrali), všimol som si tam svoju kresbu. Bola pokrčená, vyhodila si ju. Bol to ten obrázok s 34 čerešňami a maličkou lienkou. Nemám chuť kresliť.

Skloním hlavu nad svoj písací stôl, nad svoj denníček a opäť plačem. Som chlapec, ale zase len plačem. Slza mi padne na stránku v denníku a rozmaže moje písmo. Utriem kvapku, ale zrazu na môj denníček padne ďalšia slza. A nie je moja! Vtedy si všimnem, že stojíš nado mnou. A čítaš môj denník. Z očí ti vypadne ďalšia slza, potom ďalšia. Celkom premočia stránky v mojom malom zošite. Prečo plačeš? Pozrela si si moju žiacku knižku? Alebo ti volala pani učiteľka? Urobil som niečo zlé?

A potom ma zdvihneš do náručia a silno ma objímeš. Takmer to bolí. Ale je mi to jedno. Objímam ťa, dávam ti pusu na líce. Nechcem, aby si bola smutná.

"Zlatko, vyber si hru a prines ju do kuchyne. Môžeme sa spolu hrať, kým varím polievku," usmievaš sa na mňa a ja som taký šťastný!

"Mami, ak nemáš chuť sa so mnou hrať, nevadí! Zahrám sa sám."

"Nie," smeješ sa cez slzy. "Prines nejakú hru! Ale takú, s ktorou sa budeme vedieť dlho hrať," žmurkneš na mňa. A ja veselo kráčam do kuchyne. Hráme sa spolu celý večer a ty mi hovoríš, že odteraz budeš vždy takto variť, že sa pritom budeš so mnou hrať. A ja ti môžem pomáhať - a nielen s varením, ale aj s inými prácami v domácnosti. Keď skončí program v práčke, vyvesíme spolu bielizeň. A potom ma poprosíš, aby som ti nakreslil čerešňový strom...

Zdroj: she.life.hu