Môj syn by mal teraz 48 rokov. Ale už 3 roky nie je medzi nami! Nedokážem sa zmieriť s tým, že som prišla o dieťa. Žiadna matka by nemala spoznať ten pocit, aké to je, pochovať vlastné dieťa...

Nedarí sa mi odpustiť neveste. Správala som sa k nej ako k vlastnej dcére. Neohovárala som ju, nemiešala sa do ich vzťahu, hoci som od začiatku videla, aký zlý vplyv mala na môjho syna. Večne ho niekam hnala. Nikdy nemala dosť, zbytočne sa Peťo toľko snažil, nestačilo jej to. Neustále iba pracoval, iný život ani nepoznal. Nevesta chcela väčší byt, nové auto, luxusné dovolenky, pekné šaty, víkendový dom. A on len pracoval a pracoval a ani si nevšimol, kedy mu deti vyrástli. Nevesta rodila jedno za druhým, hoci Peťo chcel len jedno. Nakoniec splodili troch potomkov, aby sa moja nevesta nemusela vrátiť do práce.

Ak mala pocit, že Peťo nepracoval dosť tvrdo, urobila cirkus. Hádky boli u nich na dennom poriadku. Krik, dráma, výčitky. Nepamätám sa, kedy u nich vládla láskavá, pokojná atmosféra. Všade samý neporiadok, deti smutné, vystresované. Keby Peťo nemal také dobré srdce, ešte by bol nažive. Svedomie mu nedovolilo túto ženu opustiť, hoci si zaslúžil oveľa lepšiu, milujúcejšiu! A tak sa snažil, pracoval, nikdy neoddychoval. Výčitky a trápenie dusil do seba, nikdy o svojich pocitoch nerozprával. Nikdy sa mi nesťažoval. Jeho zdravie sa čoskoro nalomilo, ochorel na rakovinu a aj nás veľmi rýchlo opustil.

Nevesta odvtedy horko plače, hrá úlohu smutnej vdovy. Môj syn vraj bol pre ňu všetkým. Kiežby si ho viac vážila, kým žil! Mne už nezostalo nič, len moje milované vnúčatá. Preto s ňou nepreruším kontakt, chcem ich mať nablízku, snažím sa im pomáhať, ako len viem. Deti u mňa trávia prázdniny a cítia sa so mnou dobre. A hoci na pohľad je medzi nami s nevestou mier, vo svojom vnútri jej vyčítam, čo sa stalo, hnevám sa... Obviňujem ju z toho, že môj syn zbytočne zomrel.

Eleonóra