Prežili sme spolu krásnych 34 rokov života. Mali sme tri deti, tri vnúčatá a ďalšie na ceste. Samozrejme sme sa občas nepohodli, ale väčšinou kvôli maličkostiam - ako bolo napríklad to, kto zhrabáva na záhrade lístie častejšie alebo že karbonátky dvakrát týždenne je naozaj priveľa. Môj muž bol učebnicový rodinný typ.
Každý rok sme chodili najprv s deťmi, potom aj s vnúčatami k moru a na hory. Raz za mesiac sme usporiadali veľký sviatočný obed, pri ktorom sme sa všetci radi videli a porozprávali sa. Boli sme ako reklama na šťastie.
Svojmu manželovi som nikdy nebola neverná. Bol môj prvý a jediný muž. Celý život som žila v domnení, že je to rovnaké aj u neho. Nikdy mi nedal zámienku myslieť si, že je to inak, a mne nič podobné ani nenapadlo. Keď sme sa s rodinou spamätali z najhoršej bolesti nad stratou milovaného manžela, otca a dedka, dobehli nás nepríjemné povinnosti - dedičské konanie a vysporiadanie pozostalosti. Strašne sa nám do toho nechcelo, ale bohužiaľ - urobiť sa to muselo.
Kostlivci v skrini
Nemôžem opísať, v akom šoku som bola, keď som sa začala preberať v manželových veciach. Milostné listy od mnohých žien, ochranné pomôcky, ktoré sme spolu nikdy nepoužívali, prostriedky na podporu sexuálnych funkcií, erotické fotografie. Zrazu som mala pocit, že som viac ako tridsať rokov žila po boku úplne iného človeka, než som si myslela. Obom synom i dcére som všetko povedala a pomaly sme sa snažili spamätať z objavenia veľmi strašidelného kostlivca v skrini.
Najhoršie ma však, ale aj deti, ešte len čakalo. V priebehu dedičského konania sa totiž prihlásil o svoje práva manželov nemanželský syn. Bol mladší než naše deti, takže bolo jasné, že bol počatý počas nášho zdanlivo šťastného a spokojného manželstva. O časť pozostalosti bojoval veľmi tvrdo. My sme boli zo všetkého takí znechutení, že sme na jeho požiadavky pristúpili a vyplatili mu podiel z dedičstva. Pachuť zo všetkého ale cítime stále a zrejme sa jej nikdy nezbavíme.
