Môj otec sa rozhodol, že prestane jesť.

Chcel zomrieť, pretože zomieral.

Trpel nevyliečiteľným druhom rakoviny. Samozrejme, stále bola nádej, že sa stane zázrak a on sa uzdraví a zákerná choroba sa už nikdy nevrátil. Otec ale nádej na uzdravenie stratil. Vzdal sa a nebojoval.  Chcel to mať rýchlo za sebou. Nechcel, aby sme sa pozerali na jeho umieranie. 

Ilustračná foto
Zdroj: pexels

Hnevalo ma to.  Na jednej strane som rozumela, prečo boj so svojou chorobou vzdáva ale na druhej strane som nechcela, aby prestal bojovať. Bol extrémne silný muž, ktorý mal vždy všetko pod kontrolou. Nikdy nebol odkázaný na pomoc druhých. Vždy si vedel poradiť sám.

Až keď ho smrteľná choroba pripútala na nemocničné lôžko začal sa meniť. Ten silný muž zomrel. Ostala len jeho telesná schránka a človek, ktorý nemal rád samého seba.

„Prosím zjedz niečo,“ prosila som ho nežne. Odmietol.Prosila som ho, že aspoň, kvôli mne. Opäť odmietol. Srdce mi išlo puknúť. Hnevala som sa. Och, aký silný hnev som cítila.

„Budeš jesť. Nejdem s tebou o tom diskutovať,“ skríkla som na neho. Chcel niečo povedať ale nakoniec si vzal polievku, ktorú som mu ponúkala. Nepovedal nič iba pomaly srkal polievku. Mrzelo ma, že som na neho vyletela. Pred odchodom z nemocnice som ho objala a povedala som mu ako veľmi ho ľúbim. Dal mi pusu na čelo a povedal, že aj on mňa.

V aute som veľmi plakala.  To som ešte nevedela, že v ten večer to bolo naposledy, čo som videla svojho otca živého.