Šťastie na druhý pokus

Dagmara a Klára z našich príbehov o tom nepremýšľali. Vedeli, že práve to by bola tá chyba. Vstali, pofúkali si odreté srdcia a našli silu uveriť, že nie je všetkým dňom koniec. Lebo láska nedáva len jednu šancu. Dôležité je nepremeškať ju. Keď nie na prvý, tak aspoň na druhý pokus.

DAGMARA (47): Spolu začneme nový rok

Stará láska nehrdzavie, povedala som si hneď, ako som vošla do Šimonovej ambulancie. Tie oči, jeho ruky... Ale zároveň som sa cítila ako nahá v tŕní. Mám sa dať vyšetrovať svojou stredoškolskou láskou? Zvláštne-nezvláštne, ostatní lekári len krútili hlavou, ako ich môžem otravovať s únavou. To by vraj mohol každý. Lenže každý si nezlomí len tak z ničoho nič ruku. Šimon sa od začiatku tváril ustarostene. Ale to vraj nebolo nič v porovnaní s tým, aká ustarostená a utrápená som vyzerala ja. Stačil mu jediný pohľad na mňa a videl, že niečo naozaj nie je v poriadku. Presný opak môjho muža. Kedykoľvek ma niečo bolelo, len pohŕdavo na mňa pozrel a automaticky ma nazval simulantkou. Komu sa nechce robiť, ochorie – bola jeho povestná veta. Dvadsať rokov spoločného života, no akoby sme nekráčali spolu. Ale krôčik za krôčikom od seba. Nevydávala som sa síce z lásky, pre ktorú sa skáče z mosta, ale nebol to ani sobáš z rozumu. So Šimonom sme sa rozišli a ja som nechcela byť sama. Ivan bol v pravý čas na pravom mieste.

Naša svadba bola takým logickým výsledkom matematickej rovnice. Keď chceme byť dvaja, mali by sme sčítať jeden a jeden. Na skúšku správnosti nebol vtedy čas. Prišli deti. Prvé, druhé, tretie... Až keď poodchádzali z domu do škôl, ukázalo sa celkom otvorene, že v tej našej matematicky logickej rovnici predsa len niečo nesedí. Vlastne nesedela vôbec. Odchod svojich detí z domu môj manžel a ich otec komentoval vetou: „Nech len idú. A čím skôr, lebo len peniaze pýtajú.“ Takmer som spadla z nôh. Čo to hovoríš? No on zaťal ešte viac. „To ja sa musím starať, aby mali čo žrať.“ Zakrútila sa mi hlava. Už som len zašepkala: „Naše deti sú ľudia. Ak si chcel niekoho len kŕmiť, tak si mal chovať prasce!“ A zrútila som sa do kresla. Tá slabosť ma vyľakala. No Ivan ako vždy len odfrkol: „Čo ti zase je? Zase si chorá? Na také sprostosti ja nemám čas!“

Do Šimonovej ambulancie takmer na druhom konci republiky ma na druhý deň musel zaviezť môj brat. Diagnóza bola krutá. Krutejšia ako mužove reči. Rakovina. Šimon ma však držal za ruku. Láskavý, starostlivý, dobrý Šimon... Prečo sme sa my dvaja vlastne rozišli? Uvedomovala som si, že je to po toľkých rokoch zbytočná otázka. Hlavou mi krúžili tisíce nástojčivejších. Umriem? Čo so mnou bude? Čo bude s deťmi? Šimon vtedy povedal jednu jedinú krátku vetu: „Neboj sa, som s tebou!“ Kolotoč otázok v mojej hlave sa znovu rozkrútil... Ty? A prečo by si mal byť so mnou? Prečo sa na mňa nevykašleš, tak ako som sa ja pred rokmi vykašľala na teba? Nepovedala som však ani slovo. Len som mu pevnejšie stisla ruku. Ďakujem.

Operácia bola úspešná. Ale to bol len slabý odvar toho, čo ma čakalo. Chemoterapia, rádioterapia... Mala som pocit, že vyvraciam aj vlastné vnútornosti, že ak ma nezabije rakovina, tak toto určite. Ležala som na nemocničnom lôžku slabá, takmer bez vlasov, keď zazvonil telefón. Bez pozdravu, bez čo i len jedinej otázky na môj zdravotný stav sa môj muž opýtal, prečo som nezaplatila účet za elektrinu. To bolo prvý a posledný raz, keď počas môjho pobytu v nemocnici vyťukal moje číslo. Šimon chodil každý deň. Hladkal ma po mojej holej hlave.

Cítila som, že to cíti aj on – stará láska naozaj nehrdzavie. Ale my sme predsa dospelí, rozumní a zadaní ľudia! To hovoril rozum a ústa, ale srdce a naše ruky tvrdili presný opak. „Mám deti a muža a ty máš ženu,“ povedala som ticho. „Mám,“ prikývol. „Ale už celé roky som sám. A ty... ty v podstate tiež.“ Darmo sme chceli byť dospelí a rozumní. Veď on mal vlastne pravdu. Žena sa od neho odsťahovala a už roky ich viac-menej z pohodlnosti a nedostatku času na rozvodové konanie spájal len papier. A my dvaja s Ivanom? Cudzinci so spoločnými deťmi, bytom a záhradou. Nič menej, nič viac. Ale deti mi predsa nikto nikdy nevezme a byt aj záhradu vymením rada za človeka, ktorý ma teraz drží za ruku – uvedomila som si a bolo rozhodnuté. Aspoň som si to na tej nemocničnej posteli myslela. Ale doma akoby som na ten radikálny rez opäť nemala odvahu. Ja nie som chirurg ako Šimon.

Rozhovor s Ivanom som odkladala zo dňa na deň. Akoby som si šetrila silu. Ale on mňa nešetril. Po príchode z nemocnice ma privítal s tým, že odstavil radiátory, aby sme priveľa nemíňali na kúrenie. Vyslabnutá, vychudnutá a zmrznutá som napriek všetkému mala pocit, že pred Vianocami mu nemôžem povedať, že odchádzam. Ešte vydržím, počkám... Musím! Ale nemusíš, presvedčil ma brat.

Sedeli sme pred televízorom. Práve naskočila reklama, keď som sa ozvala. „Ivan, toto nemá význam. Chcem sa rozviesť.“ Ani sa na mňa nepozrel, len odvrkol: „Dobre.“ Reklama sa skončila a my sme ďalej sledovali tú hlúpu tragikomédiu v telke. Pritom to, čo sa práve udialo u nás, bolo oveľa komickejšie aj tragickejšie. Koniec jedného manželstva. Akoby vyšumelo ako bublinky z novoročného šampanského, ktoré som ešte posledný raz mienila otvoriť s Ivanom. Nakoniec som si však povedala nie. Už si nechcem pripíjať mlčky, už nechcem počúvať namiesto vinšov opilecké reči o tom, aká som cintľavka, nula...

Šimon povedal, že počká. Ale prečo by mal čakať? A prečo by som mala čakať ja? Tieto Vianoce oslávime spolu. A spolu začneme nový rok. Čo rok..., nový život! Dvaja zaľúbení blázni, ktorí na svoje šťastie čakali tridsať rokov. Keď nás nedávno prišiel navštíviť syn, priznal sa, že bol ešte v autobuse rozhodnutý byť na muža, ktorého obviňoval, že mu rozbil rodinu, zlý a odporný, že ho chcel nenávidieť. No nakoniec zmenil plány so slovami: „Mami, keď vidím, aká si šťastná, tak nemôžem. Veď ty sa usmievaš, ešte aj keď spíš.“

KLÁRA (36): Znovu snívam o svadbe

Moja svadba bola ako z amerického filmu. Zladené družičky, trojposchodová torta, 150 hostí... Čokoľvek, čo zvýšilo rozpočet, mama, ktorá mala pod palcom celú réžiu svadby, komentovala vetou: „Nevadí, veď je to len raz v živote.“ Veľmi krátko po našom dni D prevzalo od mamy režisérsku taktovku naše nenarodené dieťatko. Začalo sa pýtať na svet, hoci na to malo ešte celé mesiace čas. Namiesto svadobnej cesty som teda tri týždne po svadbe putovala do nemocnice, kde mi nariadili počkať si na bábätko radšej u nich. „Štyri mesiace? To nemyslia vážne!“ zúfal si manžel. „To mám zostať v tom veľkom byte sám?“ „Už si veľký,“ snažila som sa o úsmev, ale slzy som mala na krajíčku.

Najskôr chodil za mnou každý deň. Ale potom z ničoho nič dva dni za sebou nemohol. A potom sa ku mne nedostal celý týždeň. Za všetko vraj mohol nový šéf a neplánované služobné cesty. Už si veľká, opakovala som teraz pre zmenu sama sebe. Malý Maťko, špekulant, si príchod na svet nakoniec predsa len skrátil a narodil sa koncom ôsmeho mesiaca. Našťastie zdravý, veľký a krásny! Myslela som, že jeho otec bude skákať od radosti, ale on bol skôr mĺkvy. Maťko bol však stále hladný, pocikaný, pokakaný, ja unavená, a tak som prvé týždne z okolitého sveta nevnímala takmer nič. Až naša prvá prechádzka ma vrátila do reality. Dobromyseľná suseda najskôr len nakukla do kočíka, vychválila malého. Celá mama! Rozplývala sa. A len tak medzi rečou podotkla, že sa vôbec nepodobám na svoju sestru. Sestru? Veď ja mám troch bratov! „Aha...“ zaseklo susedu. „Tak som to zle pochopila. Veď viete, stará žena, všetko popletiem. Zdalo sa mi, že tá mladá pani, čo sem chodila s vaším mužom, hovorila, že je vaša sestra.“

Aha! Vtedy zaseklo mňa. Nebudem cudzej žene ukazovať, ako ma to vystrašilo. Jednoducho som utekala domov. „Martin,“ chcela som si všetko vyjasniť už pri dverách. Práve skladal telefón a tváril sa, akoby som ho pri niečom prichytila. „Martin, čo sa deje?“ Ak som bola doteraz len vystrašená, tak teraz som už bola zdesená. „Martin, ty ma podvádzaš?“ vykríkla som. Strieľala som naslepo. Namiesto odpovede tým svojím tichým hlasom precedil cez zuby, že on sa na otcovstvo necítil a necíti a nemôže so mnou zostať, lebo sa zblázni. Po roku odo dňa, keď sme si pred oltárom povedali áno, sme pre zmenu obaja povedali nie, nechceme zostať spolu. Ten môj malý špekulant Maťko však veľmi dobre vedel, že mu niekto chýba. Ženy ignoroval, ale keď sa mu prihovoril muž, nespustil z neho oči. Peter bol kolega. Medzi ním a Maťkom to bola láska na prvý pohľad. Keď ho mama priviedla občas za mnou do práce, hneď mu sedel na kolenách. Peter ho nakoniec učil bicyklovať.

Priniesol mu svoj detský vláčik, zobral ho na hokej. Chlapské záležitosti! Ja som sa držala bokom. Vedela som, že Peter s priateľkou majú čochvíľa svadbu. Sama sebe som dovolila len pár telefonátov. Keď som kamaráta potrebovala aj ja. Maťko si obrúčku na Petrovom prstenníku ani nevšimol. Ale ja áno. Peter si už ťažšie kradol čas na „pánske jazdy“ s Maťkom. Chápala som to, môj drobec nie. Ale na vysvetľovanie bol primalý. Ani nie po pol roku mal Peter opäť fúru času. „Moja žena si našla prácu v Rakúsku! Možno tam niečo nájde aj mne,“ vysvetľoval. Maťo nás ťahal do cirkusu, a tak na viac slov nebol čas.

Sme ako ozajstná rodina, namýšľala som si márnomyseľne, keď Peter spiaceho drobca priniesol až k nám domov. Zdalo sa mi, že nestačí, keď poviem ďakujem a zabuchnem za ním dvere. Pozvala som ho dnu. Začalo sa to kávou a skončilo dlhou, predlhou spoveďou. Do oka sme mu vraj padli s Maťkom obaja naraz. Váhal, premýšľal, ale v jeho rodisku sa už plánovala veľká svadba. Napriek tomu sa vzoprel a povedal svojej snúbenici Ivane, že cíti, že nie je tá pravá. Pustila to jedným uchom dnu a druhým von. Risk je vraj zisk a priviedla si ho pred oltár. No po svadbe mu každý telefonát so mnou omlátila o hlavu. „Veď sme len kamaráti,“ začala som sa pred tou neznámou neprítomnou ženou brániť. „Nie sme!“ povedal z ničoho nič Peter a chytil ma za ruku. A ďalej vysvetľoval: „Snažil som sa byť Ivane napriek všetkému dobrým manželom, ale ona už nechce.“

Myšlienku, že niekomu rozbíjam manželstvo, som nemohla zniesť. Ale rovnako som nezniesla ani pomyslenie na to, že mám seba a Maťka pripraviť o Petra. Zúfalé! Nakoniec rozhodla mne neznáma a neprítomná Ivana. Namiesto práce pre manžela si v zahraničí našla zaňho náhradu a podala žiadosť o rozvod. Možno nás nikto nechápal, keď sme sa ani nie týždeň po ich dohode o rozvode rozhodli pre spoločnú adresu. Možno ma odsudzujú, že dovolím Maťkovi volať Petra ockom. Možno sa im zdám bláznivá, že znova snívam o svadbe. Nech! Na druhý pokus, ale predsa som našla životnú lásku. Nech si hovorí, kto chce, čo chce, tentoraz ja tvrdím: Nevadí. Veď také niečo je len raz v živote.