Števa Opremčáková: Za nemravný román mala 3 zo správania

V ôsmich rokoch osirela. Najskôr ju adoptovali, neskôr žila u starej mamy. Števa Opremčáková (54) pred pár rokmi odišla do Írska. Nielen kvôli zárobku, ale i nájsť samu seba. A napísala o tom knihu. V Írsku prší inak – tak znie názov jej debutu. „Nikdy som nemala ambície napísať knihu. To, čo som zažila, ma však nakoplo, aby som to povedala aj iným a týmto príbehom zároveň zatriasla ľuďmi,“ uvádza východniarka, ktorá má hotové už ďalšie dva rukopisy a čaká na ich vydanie.

V cudzine pracovala ako opatrovateľka starých ľudí. Prešla nejednou rodinou, kým zakotvila v tej Josieovej. Bol to starý alkoholik. Pre ňu však najlepší človek na svete, aspoň tak uvádza vo svojej knihe. „V alkohole utápal všetky trápenia. Nemohol sa oženiť so ženou, ktorú miloval. Jeho deti sa starali len o seba a peniaze a na neho po celý čas kašľali. Keď Josiemu diagnostikovali rakovinu, jeho synovia a dcéry sa namiesto starostlivosti oňho začali zháňať po peniazoch, ktoré mal na účte, a ešte za jeho života si delili jeho veci. Ja som bola pri ňom do poslednej chvíle, kým skonal. Keď poslednýkrát vydýchol, jeho rodina sa jednoducho pozbierala a z Josieho domu odišla preč. To ma nakoplo a už v lietadle po ceste domov som si robila poznámky, ako to napíšem.“

Hoci táto kniha je jej prvá, ktorá uzrela svetlo sveta, jej prvotina sa zrodila už oveľa skôr. „V sedemnástich som napísala 315-stranový román o nemravnom vzťahu s mojím učiteľom. Dala som ho prečítať učiteľke slovenčiny. Myslela som si, že sa vyjadrí k úrovni písania. Namiesto toho ho dala každému prečítať a postarala sa o to, aby som mala trojku zo správania. Učiteľ ma, samozrejme, zaprel. Cítila som vtedy strašnú krivdu.“

Števa to v živote nemala jednoduché, no nesťažuje sa. „Keď som mala osem, osirela som. Adoptovali si ma. Týrali ma, a tak ma vrátili starej mame. Tá oplakávala svoju dcéru, moju matku, a nemala dosť energie na to, aby sa o mňa starala,“ pokračuje v rozprávaní svojho skutočného príbehu. To, že ju stará mama dala adoptovať, poznačilo vzťah k nej. „Nemali sme peniaze. Pamätám si, keď som mala desať rokov a prišla zima, špekulovala som, kde zoženiem kabát. Naučila som sa básničku, vo Zväze žien v Dobšinej som ju zarecitovala, uklonila sa a kúpili mi ho.“

Kým jej priateľky mali vzorové detstvo, starostlivých rodičov, dovolenky v Tatrách, uschovali si fotografie s vrkočmi a mašľami vo vlasoch, Števa nič také nemala. „Nemám síce žiadne podobne krásne spomienky ako ony, ale viem sa oveľa lepšie vyrovnať s krajnými životnými situáciami a som menej zraniteľná,“ hovorí.

Na otázku, či sa cíti ako outsiderka, má jednoznačnú odpoveď. „Áno, vždy som bola iná. Ale nie som stratená v tomto svete. To, že nie som ako väčšina, to mi dáva silu. Nechcem mať opatrný život. Cítim sa síce sama, ale zistila som, že to potrebujem. Bola som trikrát vydatá, čiže nikdy som nebola ani súčasťou poriadnej rodiny. Žiť v skupine je teda pre mňa neprirodzené, príliš bojov, veľa kompromisov.“

✔ má jedného syna, ktorý žije v USA
✔ vyštudovala sociálne právo
✔ rada behá a cvičí
✔ kniha vyjde aj v Írsku