Strach z extrémnej chudoby: Drieme vo vás bezdomovkyňa?

Keď sme s kamarátkami sedeli na káve, pohodová debata sa po chvíli zvrtla na ponosy na zvyšovanie cien, neúnosné splátky, krízy, narastajúcu nezamestnanosť a vôbec všetky tie negatívne vízie, desivé správy, pesimistické analýzy a prognózy. „Kedysi som v obchode hádzala veci do košíka len tak bez rozmyslu, teraz študujem cenu každého jogurtu,“ poznamenala moja známa, ktorej budeme hovoriť Lenka.

S manželom, volajme ho Roman, vychováva dve deti, polovicu hypotéky majú splatenú a tá druhá je nastavená tak, že aj keby sa rodinný rozpočet minimalizoval, v rozumnom úspornom režime by ju zvládli splatiť tiež. Lenku však mátajú nočné mory, že manžel stratí prácu a oni prídu o všetko. O dom, pohodlie, istotu a čo ak nebudú mať čo do úst!

Pričom Roman je skúsený manažér, ktorý si vždy vedel udržať dobre platené miesto, a Lenka ako šikovná živnostníčka tiež prispievado rodinného rozpočtu. Aj keď nič nenaznačuje, že by sa mali ocitnúť na hranici chudoby prikrytí kartónmi niekde pod mostom, Lenka cíti úzkosť, ktorá ju vraj paralyzuje a berie jej chuť do života. Prečo je to tak?

Aby sme sa dopracovali k podstate Lenkinho problému, rozoberieme si jej vzťah k peniazom. Poradenský psychológ Tomáš Novák v knihe Manželské a rodinné poradenstvo (Grada, 2006) hovorí, že značný problém nastáva vtedy, ak si jeden z dvojice myslí, že peniaze sú (býva to často muž), a ony pritom nie sú..., aspoň nie v takej miere, akú žena považuje za nutnú. Zovšeobecňovať sa síce nepatrí, ale faktom ostáva, že nám v hlave víria čísla v iných rovniciach ako mužom.

Postoj k peniazom máme odlišný. Navyše chlapi majú viac odvahy riskovať, investovať, peniaze takzvane „otáčať“, čo niektoré z nás znervózňuje, keďže ich návratnosť vidíme len v hmlistých črtách ďaleko v budúcnosti. Cítime sa istejšie, ak máme svoje úspory pod kontrolou, najlepšie, ak sa s nimi vôbec nehýbe. „Keď bude najhoršie, postavím nám chajdu v Karpatoch,“ chlácholí Roman položartom Lenku, no ju tento romanticko-dobrodružný záložný plán vôbec neupokojuje. Je to ona, kto rozdeľuje úspory do obálok (na dovolenku, na pohovku, na lyže pre deti...) a porovnáva ceny jogurtov. Tým nechce me povedať, že Roman berie zabezpečenie domácnosti na ľahkú váhu, to určite nie.

Okrem toho, že napĺňa vlastné ambície (hlavný motivátor), tak, ako sám hovorí, pracuje, aby bola predsa rodina šťastná. Takže ani v čase rovnoprávnosti sa muž nevymaní z úlohy lovca mamutov, tá totiž v prvom rade prináleží jemu. Na druhej strane, žena vždy bola zasa tá, ktorá musela s úlovkom, lupom, peniazmi rozumne naložiť, aby všetkých nasýtila, pričom niečo starostlivo odkladala aj na horšie časy, a navyše dnes aj ona chodí do roboty, lebo máloktorá domácnosť sa dá utiahnuť z jedného platu. A práve táto skutočnosť v posledných rokoch zamestnáva psychológov, sociológov aj vzťahových terapeutov.

Fakt, že nad ženami sa vždy vznášala neistota, či dostatočne dobre nakladajú s peniazmi, ktoré im boli pridelené, ich vraj podvedome drží v zovretí neistoty, ktorá, ak nie je pod kontrolou, sa môže riadne vyhrotiť. V 90. rokoch minulého storočia sa tejto téme začala venovať americká terapeutka z oblasti psychológie peňazí Olivia Mellan. Bola medzi prvými, ktorí poukázali na rozdiel vnímania fi nancií medzi nami a mužmi. Je autorkou piatich kníh, v ktorých radí ženám, ako s financiami nakladať a najmä ako s nimi „žiť“, aby nás celkom neovládli.

Upozorňuje na to, že strachom zo straty finančných istôt trpia aj ženy, ktorých príjmy sú nadpriemerné. Týka sa to aj bohatých dedičiek či výherkýň veľkých súm, ktoré k peniazom prišli ani nevedia ako, a preto sa boja, že rovnako záhadným spôsobom o ne môžu prísť. V týchto súvislostiach sa začal skloňovať termín Bag Lady Syndrome (BLS).

Voľne by sme mohli tento výraz preložiť ako Syndróm dámy s igelitkami, Bag Lady sa však používa aj ako synonymum pre bezdomovkyňu, teda ženu, ktorá žije na ulici a všetok svoj bezcenný majetok prevlačuje v taškách. Zároveň toto slovné spojenie evokuje jeden z prejavov syndrómu, a to nadmerné hromadenie vecí, napríklad šperkov, ktoré majiteľka ani nenosí, len ich uchováva, aby ich v prípade náhleho schudobnenia mohla speňažiť.

Platí to však aj pre iné produkty, oblečenie, jedlo, rôzne prebytočné zásoby, ktoré vyvolávajú pocit zabezpečenia. BLS psychológovia defi nujú ako iracionálny strach žien stredného a staršieho veku z toho, že príde obdobie, keď ostanú úplne bez peňazí. O iracionálnosti sa hovorí preto, lebo životná úroveň týchto žien vôbec nenaznačuje, že by takáto vyhrotená situácia mohla vzniknúť. Majú stabilnú prácu, dobré rodinné vzťahy, sú schopné uhrádzať splátky, netrpia ťažkou chorobou.

To, čo ich však zneisťuje, je všeobecne zlá situácia v spoločnosti, horšia životná úroveň ľudí z ich blízkeho okolia či osobné skúsenosti s chudobou z minulosti. Napríklad Lenka z úvodu článku nemala ľahké detstvo, žila iba s mamou gamblerkou, ktorá hrala tak, že nebolo ani na chleba. BLS si nevyberá a postihuje aj ženy, ktoré, naopak, núdzou nikdy netrpeli a práve návyk na komfort sa stal pre ne pascou. Namiesto toho, aby si ho užívali, opantáva ich strach, že sa to raz skončí.

Defi ícia ďalej hovorí, že BLS nie je zdravotný ani psychologický problém, ide „len“ o neúmerné nahromadenie pocitu strachu, ktorý ženu zaťažuje a znepríjemňuje jej život. Je špecifický pre ženy práve preto, lebo extrémnu chudobu si spájame so stratou domova, a teda aj s rozpadom rodiny a vzťahov, ktoré sú pre nás dôležité. Sociológovia upozorňujú, že počet žien s týmto syndrómom narastá aj v súvislosti s vyššou rozvodovosťou, pribúdaním slobodných matiek, single žien, ale aj vdov, keďže náš priemerný vek je vyšší ako ten u mužov.

Jednoducho sa v nás čím ďalej, tým viac zakoreňuje vedomie, že sa o seba musíme vedieť postarať samy. Ak nás to motivuje k tomu, aby sme pracovali na osobnostnom raste, naberali skúsenosti, vzdelávali sa, boli úspešné v práci, je to v poriadku. Ak sa však zarábanie peňazí stáva posadnutosťou, treba pribrzdiť.

Bag Lady Syndróm sa v hraničnej podobe prejavuje vybičovanými, pestovanými predstavami: ako zle to so mnou dopadne. Ženy prenasledujú desivé vízie, premietajú si hororové scenáre, majú panický strach, trpia nespavosťou, sú stále v strehu, nedokážu sa uvoľniť, boja sa chorôb, staroby, nemohúcnosti. Pracujú vo vysokom tempe bez relaxu, odmietajú dovolenkovať, každú voľnú chvíľu využívajú na zarábanie peňazí alebo na ich preratúvanie, boja sa ich investovať, sedia na nich, nikomu nepožičiavajú.

Odkladajú založenie rodiny, nemajú deti, nechodia medzi ľudí, rozpadajú sa im vzťahy. Toto sú extrémne prípady, keď BLS prerastie cez hlavu. Napríklad taká Lenka pred letom vyhlásila, že by si dovolenku pri mori mohli tento rok odpustiť a peniaze si odložiť. Roman nápad okamžite zavrhol so slovami, že ak by na nich prišla bieda, ktorú Lenka prorokuje, tých pár stovák eur by ich aj tak nevytrhlo.

Za pravdu mu dávajú aj psychológovia, keď hovoria o rovnováhe – v šetrení a užívaní si, teda o udržaní balansu medzi istotou a slobodou. Ideálne je, ak z peňazí, ktoré zarobíme, dokážeme žiť, niečo si odložiť a za niečo si aj užiť. A v tomto sme my ženy predsa kúzelníčky.

Tu je niekoľko rád, ktoré nám vštepovali babičky, mamy aj skúsené kamarátky: