O pohorí Tribeč sa toho v poslednom čase napísalo veľa, hlavne po sfilmovaní knihy známeho slovenského spisovateľa, ktorý v príbehu opisuje nevysvetliteľné zmiznutia ľudí v tomto pohorí.

Môj príbeh sa odohral pred desiatimi rokmi, keď sme sa ako partia kamarátov v jednu peknú májovú sobotu vybrali do tejto lokality na huby. Ja teda skôr na túru, keďže som vášnivá športovkyňa. O nevysvetliteľných zmiznutiach som v tom čase nevedela, o mýtoch a legendách z tejto oblasti som nemala ani najmenšie tušenie.

Auto sme zaparkovali tesne pri lese a už sme kráčali po mäkučkom zelenom machu. Keďže som to tam vôbec nepoznala, celý čas som sa držala svojho priateľa. Ten nadšene zbieral obľúbené druhy húb. Prútený košík mal už takmer plný. Mňa však viac ako hríby upútala príroda okolo. Na chvíľku som sa od všetkých vzdialila. Ibaže keď som sa po chvíľke obzrela späť, nikde nikoho.

Naľakala som sa a začala vykrikovať mená svojich priateľov. Napínala som sluch, či nepočuť kroky alebo hlasy, ale všade bolo ticho. Vytiahla som mobil, ale nemala som žiadny signál. Ocitla som sa na neznámom mieste, kde som nepoznala žiadny orientačný bod. Nevedela som, ktorým smerom sa mám vydať. Les bol čoraz hustejší a ja nie a nie sa z neho vymotať. Bezradne som chodila kade-tade a už mi začala naplno pracovať aj fantázia. Neviem si predstaviť, čo by som asi prežívala, keby som vtedy vedela o príbehoch z tejto lokality.

Napínala som uši, či nepočuť kroky alebo hlasy, ale všade bolo ticho. Nemala som ani mobilný signál.
 


Začínala som byť zúfalá a unavená. Kráčala som asi dvadsať minút trasou, o ktorej som si myslela, že ma privedie späť k priateľom. Zrazu som v diaľke zbadala psa. Niekomu sa stratil pes? Potom sú tu blízko aj ľudia, pomyslela som si. Vydýchla som si a podišla bližšie k tmavohnedému psíkovi. Najskôr som tomu neverila. Striaslo ma. Vyzeral presne ako môj psík z detstva. Uprene na mňa pozeral môj verný kamarát, ktorý sa mi pred mnohými rokmi stratil. Ako malé dievčatko som jeho stratu veľmi zle znášala. Stál pri mne s vyplazeným jazykom a dychčal. Vyzeral, akoby sa usmieval. Ešte aj škvrnku pod okom mal presne ako môj psík. Tak dlho som ho nevidela a zrazu sa po rokoch objavil? Uniká mi realita alebo čo sa to tu vlastne deje? Čupla som si k nemu a pohladkala som mu hlávku.

Zrazu sa strhol a rozbehol sa preč odo mňa. Akýsi pud sebazáchovy ma hnal za ním. Aj vďaka svojej skvelej kondícii som ho mala neustále na dohľad. Utekal akoby o život. Viedol ma dolu kopcom k lesnej cestičke. Asi po päťdesiatich metroch som sa zrazu ocitla kúsok od miesta, kde sme mali zaparkované auto. No po psíkovi akoby sa zľahla zem.

Bledá a unavená som sa priblížila k vystrašenému priateľovi. Kričal na mňa, kde som bola dve hodiny, chceli volať políciu. Bola som preč dve hodiny? Ale mne to vtedy prišlo ako dvadsať minút.

Ešte dnes mám z tejto príhody zmiešané pocity. Komu vlastne patril psík, ktorý sa tak veľmi podobal na môjho verného kamaráta z detstva? A kam sa tak náhle stratil? Mnoho ľudí má rado záhady, niečo nevysvetliteľné, tajomné, ale nie každý by chcel niečo také zažiť. Na tento svoj nevysvetliteľný zážitok neviem zabudnúť.

Mirka

Čo my na to? 

Keď nám Mirka poslala tento príbeh, potešili sme sa. Záhad nie je nikdy dosť a z tohto príbehu cítiť autentickosť a vierohodnosť. Či si ho Mirka vymyslela, alebo nie, my sme jej uverili. Naša redaktorka, ktorá býva blízko Tribeča, sama vraví, že v lese je zvláštna atmosféra a jej samej sa niekoľkokrát stalo, že na chvíľu stratila orientáciu, hoci to tam dobre pozná. Žeby nastal čas na výlet?