Stres z koronavírusu mi zničil vzťah: Utiekla som z domu k susedovi a... Môj muž to nepredýcha!

Situácia okolo koronavírusu vážne zasiahla do môjho súkromného života. Tak veľmi som sa nechala uniesť tou záplavou prevažne negatívnych informácií, až som si prestala uvedomovať realitu okolo seba. Šéf mi nariadil home office, manžel sa vrátil z práce s rovnakými inštrukciami. Práca z domu až do odvolania.

Nášmu synovi zatvorili školu, a tak sme sa zo dňa na deň všetci traja ocitli v zajatí nášho dvojizbového bytu bez balkónu. Syn má 9 rokov, takže na časy materskej dovolenky, keď som bola stále doma, som už dávno zabudla. Prekvapilo ma, aké bolo pre mňa ťažké zostať v byte celé dni, ráno nezobúdzať malého do školy, nechystať sa do práce, necestovať, neriešiť, nebehať, ne... Ach, samé NE.

Nemôžem, nedá sa, nemala by som. Nesmiem ísť von. Nechcem ohrozovať ani iných, ani svoju rodinu. Manžel chodí na nákupy raz týždenne, takže ja som naozaj stále iba doma. Varím, upratujem, žehlím, pracujem, učím sa so synom, riešim ďalších milión vecí, čítam si aktuálne správy, stresujem, bojím sa, hnevám sa. Na všetko. Cítim sa bezbranná a bezmocná a táto beznádej sa asi prenáša aj na moju rodinu. Priznávam, nie som rodená optimistka. Vždy očakávam to najhoršie, som nedôverčivá a dosť uzavretá povaha.

Vzhľadom na to, že s mužom nemáme žiadne prázdniny, ale obaja pracujeme z domu, napätie postupne rástlo. Je veľmi náročné venovať sa aj synovi, ktorý by si najradšej išiel zahrať futbal s kamarátmi. Mám čo robiť, aby som ho prinútila sadnúť si k učebniciam. Prekvapilo ma, aké je to všetko náročné. Každý deň padám do postele na smrť unavená a vyčerpaná.

Jasné, že to ovplyvnilo aj môj vzťah k mužovi. Sme spolu už 15 rokov, dlho sme nemali dieťa, chceli sme sa venovať svojim kariéram. Myslela som si, že nám to celkom klape, ale odkedy sme zostali zatvorení doma, môj názor sa, žiaľ, zmenil. Asi až teraz som si začala uvedomovať, s kým to vlastne už toľko rokov žijem v jednej domácnosti.

Zrazu mi na Jankovi prekáža úplne všetko. Obaja sme podráždení a často sa hádame. Vidím na synovi, aký je z toho nešťastný. Aj pred troma dňami sme na seba strašne kričali a ja som dokonca aj plakala. Ani si nepamätám podobné dramatické scény ako z tureckej telenovely. Takto som vyvádzala možno niekedy na začiatku nášho vzťahu, keď sme spolu ešte len chodili a Janko zabudol na moje narodeniny, alebo pre nejakú podobnú hlúposť.

Musím sa ticho priznať, že najväčšou príčinou našich nezhôd je sex. Vlastne totálna absencia sexu. Strach z koronavírusu nás prevalcoval, obaja sedíme dlho do noci s mobilmi v ruke a čítame, čítame, čítame. A bojíme sa. Čo bude s naším synom? Čo nás čaká o pár týždňov? Čo ak začnú v práci prepúšťať? Čo bude s našou hypotékou? A čo naši rodičia dôchodcovia, ktorí žijú na druhom konci republiky, a ktorých teraz ani nechceme navštevovať, zo strachu, že ich ohrozíme?

Kto by mal za takýchto okolností chuť na sex? Možno mnohí, ale my rozhodne nie. Namiesto toho sa každý deň kvalitne pohádame. No a pred tými 3 dňami som toho mala naozaj plné zuby. Po škaredej, naozaj otrasnej, asi najhoršej hádke počas nášho vzťahu som si obula papuče a vybehla z bytu, až sa za mnou prášilo. Vedela som, kam idem. Áno, hanbím sa za to, ale už to nedokážem zmeniť.

Zaklopala som na dvere susedovi, ktorý býva o tri poschodia nižšie. Poznáme sa už roky, je to dokonca môj bývalý kolega z práce. Viem, že momentálne nikoho nemá. Občas si píšeme na Facebooku. Vlastne často... Vždy, keď mi je smutno, napíšem mu pár viet. Aj on sa mi pravidelne ozýva s novinkami zo svojho života. Od začiatku medzi nami fungovala silná chémia, ale ja som svojmu Jankovi chcela byť verná. Spoznali sme sa, keď som sa po materskej vrátila do práce a nemala som v pláne rozbíjať svoju rodinu. Ale teraz... Teraz som mala všetkého plné zuby. Nestihla som si ani nasadiť rúško.

Zaklopala som mu na dvere len tak, v teplákoch a ružových papučiach. Syna s mužom som nechala hore v byte. Janko netušil, kam idem. A možno tušil, neviem... Bolo mi to jedno. Veľmi mi ublížil. A ten jeho nezáujem! Mám pocit, že ma už vôbec nemiluje. Neprejavuje o mňa záujem, nepritúli si ma, neobjíme, za celý deň sa mi ani raz nepozrie do očí... Ani ja nie som dokonalá, to mi je jasné. Prestali sme komunikovať a koronavírus to už len urýchlil. Niečo sa muselo stať, viselo to vo vzduchu.

Sused otvoril dvere, a keď ma zbadal, usmial sa tým najšibalskejším úsmevom, aký som kedy videla. Jeho oči svietili. Okamžite uhádol, v akom som stave. Počas posledných dní sme si písali veľmi často. Vedel o všetkom, čo prežívam. Aj on pracuje z domu, celé dni je sám. Mal na sebe biele tričko a džínsy, na nose nasadené čierne okuliare. Asi ešte pracoval.

Skočila som mu do náručia. Bolo to, akoby som sa vrátila domov. Nechápem, ako je to možné. Tam hore sedí v mojom byte manžel, za ktorého som vydatá 15 rokov. A tu je tento chlap, tento nádherný, úžasne voňajúci chlap, ktorý sa ma nikdy predtým nedotýkal, ale moje telo akoby ho poznalo už veky. Nebránila som sa.

Dovolila som mu, aby ma bozkával, aby sa ma dotýkal. Všade. Vzal ma rovno do spálne a ja som s ním zažila ten najúžasnejší sex. Bolo to fantastické. Divoké, vášnivé, vzrušujúce. V brušku mi lietalo tisíc nadšených motýlikov, bola to čistá eufória! Neskutočný zážitok.

V tú noc som sa už k rodine nevrátila. Nemala som odvahu. Poslala som synovi správu, že som v poriadku. Bojím sa, že sa na mňa bude hnevať. Na Jankovi mi až tak nezáleží... Som zlý človek? Alebo zo mňa hovorí zranená žena, ktorá zabudla, prečo sa za svojho muža vydala?

Janko sa so mnou nerozpráva. Pokračujeme vo svojom dennom rytme, pracujeme z domu, syn sa učí, ale v byte zavládlo zlovestné ticho. Viem, že prichádza silná búrka, ktorá vzduch určite vyčistí. Skončí sa to rozvodom, alebo to ešte skúsime napraviť? Je tu však jeden veľký problém.

Nedokážem myslieť na nič iné, len na susedove dotyky. Som ešte nervóznejšia ako predtým, ale tie motýliky nikam neodleteli. Zostali na svojom mieste, v mojom stiahnutom žalúdku, a pokúšajú ma, aby som sa z bytu tajne vytratila aj dnes v noci...

Simona