Stretávka zo školy po rokoch opäť dopadla fiaskom

Pred pár dňami sme sa znovu zišli. Po ďalších piatich rokoch. Tak, ako sme sa dohodli na poslednom „rande.“ Bolo to už tretie stretnutie po tom, čo sme ako 4. B zmaturovali na ekonomickej škole.

Kým na prvé stretnutie sme sa ešte dostavili v plnom počte, na druhom nás už bolo o troch menej. Pehavý Fero a Vlasta zahynuli pri autonehode. Stavbár Edo bol práve na zahraničnej montáži. Na treťom stretnutí sa nás zišlo ešte menej. Janko, ktorý sedel v každom ročníku vždy v prvej lavici, sa zabil pri leteckom nešťastí v Kuvajte. Spolužiačka Monika zomrela na rakovinu pľúc a Milan sa utopil na Zemplínskej Šírave...

Na stretávku zavítal aj náš triedny profesor, vždy skromný a srdečný. Všetci džavotali jeden cez druhého a snažili sa zhrnúť novinky, ktoré sa za ten čas, čo sme sa nevideli, udiali. „Ja pracujem ako asistentka riaditeľa v drevospracujúcom podniku,“ prehovorila už tradične prvá Irena. „Manžel je lekár a máme dve deti. Bývame v rodinnom dome v Košiciach.“

„My dvaja,“ ukázala na seba a Jozefa Milka, „pracujeme vo výskumnom ústave v Bratislave.“ Už v škole si prejavovali sympatie a zdalo sa, že Milka si ho už vtedy vyhliadla za manžela. „Máme tri krásne deti, rodinný dom, auto a všetko, čo potrebujeme.“ „Ja som sa upísal lesu,“ pokračoval v rozprávaní Ivan, ktorý počas školských rokov zbieral pivné etikety. „Robím vedúceho polesia, mám mladú ženu a jedno dieťa. Mraznička je vždy plná diviny.“

A už začína rozhadzovať rukami Marek. „Pracujem ako hlavný stavbyvedúci v istom bratislavskom podniku. Vyženil som 5-izbový byt. Manželka pracuje na ministerstve a moje dvojčatá sú nadpriemerne inteligentné.“ Potom prehovoril Ján: „Ja som sa nedávno vrátil z Líbye.“ Ján doštudoval len vďaka mojim domácim úlohám a našepkávaniu. "Dobre som si tam zarobil a manželka sa pri mne má ako princezná." Všetky spolužiačky sa na neho so záujmom obrátili. Asi si pomysleli, že keby ho počas školy brali vážne, mohli sa mať teraz aj ony ako v bavlnke. Vo mne to však vrelo. To, čo hovorí, predsa nie je pravda!

Tri roky sedel v base za krádež lístkov na benzín a naftu. A tak rodina z hanby, aby pravda nevyšla najavo, po vynesení rozsudku roztrúbila, že išiel pracovať do Líbye. Ľudia tomu uverili, lebo doma ho nik nevidel. Radšej som však držala jazyk za zubami. Jarmila, atraktívna blondína oblečená podľa najnovších trendov, spustila: „Manžel je riaditeľom sklárskeho podniku a ja učím...“ To už je vrchol! Myslela som si v duchu. Kecá rovnako ako ten pred ňou! Na škole je sekretárkou a manžel vedúcim dielne. Viem to od kamarátky, čo s ňou pracuje.

„Marta, si na rade,“ drgol do mňa lakťom Milan sediaci vedľa. „Som taká istá, aká som bola predtým. Nič sa nezmenilo,“ uviedla som s pokojom Angličana. Moje slová vyvolali v miestnosti šum a isté poznámky. Trieda ma totiž nikdy nemala v láske. Vystatovanie pokračovalo. Vypočula som si ešte pár prehnaných a prifarbených príbehov a vyšla som na chodbu. Tam opretý o stenu postával aj Martin – najlepší futbalista zo školy. „Nemôžem to počúvať,“ odpovedal na moju nevyslovenú otázku, čo tu robí. „Každý z nich je niečo iba slovami. Taká Irena je v drevospracujúcom podniku poštárkou a nie asistentkou riaditeľa. Ivan je na polesí pomocným skladníkom... To zlato, čo majú na krku, a šaty sú určite iba požičané...“ Ja som ho zase prekvapila príbehom Jána, ktorý bol tri roky akože v Líbyi. Do miestnosti plnej urozprávaných spolužiakov sme sa vrátili akoby nič, dopili sme svoje víno a pobrali sa preč, každý svojím smerom. „Divadielko“ tam však ešte určite pokračovalo dlho do noci.

Marta