Študentka ALENKA mala schopnosť vidieť blížiacu sa SMRŤ, dnes už vie, že to bol ZVLÁŠTNY DAR...

Dnes hovorím, že som mala zvláštny dar, hoci som ho dlho vnímala ako prekliatie. Objavil sa znenazdajky, keď som sa ako 18-ročné dievča uprostred prázdnin pred vysokou školou ocitla v nemocnici s náhlou stratou sluchu. S kamarátmi sme sa v jeden letný večer bláznili v jazere a potápali sme sa pod ukotvenými člnmi. Po tomto šantení som úplne prestala počuť na jedno ucho. K tomu sa pridali problémy s rovnováhou, až som skončila v nemocnici na otorinolaryngologickom oddelení, kde som dostávala infúzie vyše mesiaca, prakticky až do začiatku semestra. V tom veku bolo pre mňa veľmi depresívne ležať na oddelení s onkologickými pacientmi s nádormi v oblasti krku.

Raz ráno nás prebudil hluk a výkriky sestier. Po chodbe sme počuli dupot nôh a hrkotanie prístrojov na kolieskach. Keď sme vyšli z izieb, zdravotný personál nás okamžite zahnal dnu. Jednému mužovi, ktorý mal asi 30 kíl aj s topánkami, nádor zasiahol krčnú tepnu. Napokon sa ho podarilo stabilizovať. Opatrne som vyšla z izby na neskoré raňajky, ale na chodbe bol príšerný zápach. Kamarát spolupacient mi povedal, že je to pach prasknutého nádoru a mne sa zdvihol žalúdok. Nedokázala som nič zjesť. Keď som prechádzala okolo mužovej izby, dvere mal otvorené. Stretli sa nám pohľady. V živote som nevidela také oči. Mŕtve a zároveň živé. Odrážalo sa v nich vedomie nezvratnosti a súčasne smrteľný strach z neznámeho. Hoci bolo horúce leto, telom mi prešiel chlad a zovrelo mi srdce. Z muža som cítila blížiaci sa koniec.

Asi po šiestich týždňoch sa lekárom podarilo „rozbehnúť“ mi sluch a začala som žiť normálnym študentským životom. Na svoj zážitok z nemocnice by som takmer zabudla, keby… V rodičovskom dome sme mali veľmi zlatú pani susedu približne vo veku mojich rodičov. Bola šikovná a vyhľadávaná cukrárka. Vlastné deti nemala, a tak nám vypekala koláče a vždy mala čas si nás vypočuť a poradiť. Dlho bojovala s leukémiou a vďaka modernej liečbe sa chorobu vždy podarilo na čas potlačiť. Raz v noci jej prišlo veľmi zle. Prišla po ňu sanitka, dostala novú krv, lieky a o pár dní ju prepustili domov. Cez víkend k nám pri­šla na návštevu, cítila sa celkom dobre, moja mama kaderníčka sa jej ponúkla, že jej ostrihá vlasy. Kým si vlhčila vlasy v umývadle, ja som utierala prach na poličkách v kúpeľni. Rozprávali sme sa o tom, aký darček by sa hodil pre jej kamarátku na päťdesiatku. Zrazu sa nám stretli oči a mňa zamrazilo. Ten pohľad som už videla. Hoci jej na perách pohrával úsmev, v očiach mala rovnaké desivé prázdno ako ten muž v nemocnici. Na všetko som si spomenula a premkla ma hrôza. Suseda na druhý deň náhle zomrela, oznámila mi to sestra esemeskou, keď som mala práve prednášku v škole.

Vtedy som už tušila, že viem vycítiť niečo, čo iní nevidia. Začala som sa báť o svojich blízkych, mojim starým rodičom som sa bála pozrieť do očí. So svojimi zážitkami som sa zverila mame, tá mi však vynadala, že nemá čas počúvať takéto hlúposti. Obaja boli predsa vážne chorí, a tým sa to pre ňu skončilo. Život bežal ďalej, prišlo skúškové obdobie, nové priateľstvá a to ma celkom pohltilo. Moja najlepšia kamarátka na vysokej škole sa volala Eva. Bola to zaujímavá mladá žena, učenie brala veľmi športovo a sexepílu mala na rozdávanie. Hoci nebola krásavica, postava modelky a uličnícke pehy na nose jej zabezpečovali zástup nápadníkov. A ona si mohla vyberať. Bohužiaľ, mala „talent“ vybrať si tých najnepodarenejších. Keď ju jeden frajer zmlátil tak, že skončila na pohotovosti, myslela som si, že sa už poučila. No nie… Ona mu dala ďalšiu šancu a vtedy naše kamarátstvo skončilo.

Po polroku sme sa opäť začali spolu baviť. Priznala sa mi, že s „týpkom“ sa už rozišla a že som mala pravdu. Uľavilo sa mi. Úspešný koniec skúškového obdobia sme spolu oslávili v obľúbenom podniku. Keď sme sa lúčili a stretli sa nám pohľady, okamžite som vytriezvela. V jej očiach som videla predzvesť smrti. Bol to len krátky záblesk, ale bol tam, som si stopercentne istá. Opýtala som sa jej, čo plánuje cez víkend. Chcela ísť navštíviť našu spolužiačku Martu do Nitry. Prosila som ju, aby necestovala, aby nešla nikam. Pozerala sa na mňa ako na zjavenie, dokonca sa ma spýtala, či mi prekáža jej priateľstvo s Martou. Rozlúčili sme sa v rozpačitej nálade, no večer sme ešte jedna druhú cez esemesku uistili, že je všetko v poriadku.

Ďalší týždeň som išla do školy v utorok. Keď som na dverách školy uvidela smútočné oznámenie, pustila som sa do plaču. Eva tragicky zahynula pri autonehode. Neprekvapilo ma, že ju do Nitry viezol jej nepodarený expriateľ. Ktovie, čo sa po ceste skutočne stalo. Smútok po pohrebe vystriedali vážne úzkostné stavy. Všetky filmy, ktoré preberali tematiku duchov a posmrtného života, mi naháňali takú hrôzu, že som skončila u psychologičky. Sedenia mi nič nedávali, cítila som, že mi neverí, dokonca mi dala pocítiť, že podľa nej chcem len pútať pozornosť. Nikto mi nerozumel, s rodičmi som sa na túto tému nechcela baviť, o najlepšiu kamarátku som prišla a mladšie sestry som nechcela strašiť.

Náhoda mi však do cesty priviala ženu, ktorá sa venovala duchovným veciam. Keď ma naučila vnímať smrť ako nevyhnutnú súčasť prechodu do nového života, zmizol aj môj zvláštny dar. Záblesky konca v očiach ľudí už nevidím a vediem úplne normálny život.