Štúdium jej prekazila láska k zvieratám, maľuje konskú dušu!

Lýdia Slušniaková- Salonová (36) z Dolnej Štubne by zo Slovenska nikdy neodišla, i keď vie, že sa tu nežije práve najľahšie. Vyštudovala pedagogickú školu, kde sa venovala výtvarnej výchove štyri roky. Pokus o vysokú dopadol tak, že ju do Trnavy nezobrali – práve kvôli kresleniu...

Lýdia sa narodila s darom od Boha a s láskou ku koňom. Zbožňovala ich odmalička. Otec v tých časoch vozieval kone do hory na ťažbu dreva. „Kone mal naložené na nákladných autách a ja som už ako malá musela byť vždy pri tom. Motala som sa im okolo nôh,“ spomína s láskou. Veľakrát ju museli zastaviť, no ona sa ich vôbec nebála. Kone kreslila odmalička.

„Kreslila som hádam každý deň. Nemám žiadnu výtvarnú školu, ale študijných kresieb strašne veľa. Kreslila som aj na objednávku, každý niečo chcel. Kreslila som aj kamarátkam do Čiech.“ A práve to sa jej stalo osudným.

Objavila ju umelkyňa

Akademická maliarka Marta Horáková si ju na základe kresbičiek, ktoré mala jej kamarátka Jarka, zavolala do Čiech na návštevu. V tom čase si obe dievčatá písali, a keďže práve vtedy Jarkin otec, ktorý bol záhradný architekt, čosi robil u pani Horákovej, doniesli jej na pozretie Lydkine kresby. Keď krátko na to pricestovala, ocitla sa pri tamojšom žrebčíne, takže na tom pravom mieste.

„Nevyčítala mi nič. Povedala, že aj zachytené anatomické časti tela sú výborné a dlho niečo také nevidela, a najmä nie u človeka v mojom veku. Vravela len: maľuj a neprestávaj. Budeš mať úspech,“ oživuje spomienky na akademickú maliarku, ktorá jej vtedy prejavila úžasnú podporu.

„Reakcie ľudí ma stále ženú dopredu. Kone kreslím už takmer dvadsať rokov. Možno vás prekvapí, že kreslím večer. Začínam o deviatej, pretože mám malé dieťa a cez deň na to nemám čas. Nuž a končím niekedy až o jednej v noci. K tomu si pustím hudbu podľa nálady.“

Farbou na odporúčanie maliarky začala kresliť v roku 1996. Prvý obraz bol portrét plemenného žrebca Lincolna, jedného zo slávnejších koní. „Farbou kreslím dodnes. Keď maľujem, prenesiem sa do inej sféry. Je to neskutočné odbúravanie stresu.“ Ale ako sa dá verne zachytiť kôň, ktorý je takmer stále v pohybe?

„Vtedy siahnem po fotoaparáte. Ideálne je, ak to zviera poznám. Jeho povahu, charakter, doslova jeho dušu.“

Lydka vyskúšala viacero techník a napokon zakotvila pri suchom pasteli. „Sadol mi, i keď bolo potrebné naučiť sa s ním robiť. Najprv som kreslila tak, že som mala výkres položený na stole. Nebohý starký mi potom spravil stojan, vtedy som ešte robila veľké formáty.

Teraz som sa zmenšila na formáty zväčša päťdesiat na štyridsať. Pracujem aj s pastelovými podkladmi, ktorých odtiene sú rôzne. Ja ten svoj neprezradím, pretože to je moje tajomstvo,“ zakončuje sympatická maliarka.