Študovala publicistiku, ale učarovalo jej šitie...Dnes sa venuje UPCYKLÁCII! Viete o čo ide?

Ľubka pracovala ako obchodníčka, ale stále ju to ťahalo k tvoreniu a móde. „Šiť na stroji som začala asi ako desaťročná. Učila ma mama.“ Ľubka vraví, že jej rodičia boli už vtedy veľmi vnímaví a mali jedno spoločné – nemali radi plytvanie! „Vždy sa snažili využiť všetko, čo sme mali. Pri varení, šití, majstrovaní, jednoducho v každodennom živote. A neplytvali ani svojím časom.“

Dobro rozhoduje
Mama troch synov počas materskej založila malú bezodpadovú dielňu, ktorej heslom sa stalo „š(ž)ijem s láskou“. „Verím, že keď robíme to, čo milujeme, robíme to dobre. Milujem pestrofarebnosť ľudí. Ak je v človeku dobro, je pre mňa krásny. Nezáleží na tom, aký je. A moja tvorba je práve taká, poukazuje na to, že každý z nás je iný a čo je pre mňa super, pre teba nemusí. A tak je to správne,“ vyjadruje svoj prístup k životu. Jej dielňa Kohútik dostala svoje krásne meno oprávnene. „Za slobodna som sa volala Kohútová. Moji rodičia položili základné kamene mojej dielničky už veľmi dávno. Ako žijem, tvorím, to všetko pochádza z toho, ako ma vychovávali a ako sme žili. Môj muž a deti mi zmenili život a denne ma učia žiť s láskou. A tak je to kombinácia. Dielnička, v ktorej sa šije a žije s láskou, sa nemôže volať inak. Dielňa Kohútik,“ vysvetľuje spokojne.

Vplyv dojčenia
Dojčenie jej ukázalo cestu k vnímavému, rešpektujúcemu a ku kontaktnému rodičovstvu. Práve vďaka nemu začala šiť „kojošaty“ (šaty vhodné na dojčenie, pozn. red.). „Moju tvorbu a môj život ovplyvňuje najmä to, že chcem, aby moje deti mali možnosť žiť na planéte, ktorá im ponúka to, čo ponúkala aj mne. Byť vnímavejšia k svetu, v ktorom žijem, uvedomiť si, že som súčasťou tohto sveta, že môžem vplývať na to, ako sa svet mení, to je to, za čo vďačím našim deťom,“ vraví s láskou. A tak je jej dielnička bezodpadová a ona využíva každý kúsok látky, spracúva odrezky, a to nielen zo svojej dielne. „Aj preto organizujem swapy (vzájomná výmena, pozn. red.) a prešívam to, čo už nikto nechce, na niečo, čo iný miluje.“

Je to životný štýl
Ľubka vysvetľuje, že kým nezaložila živnosť, šila len tak pre radosť, pre seba a okolie. Ale keď začala šiť viac, začalo vznikať aj viac odpadu. „Snažíme sa žiť ekologickejšie. Nakupujeme bezobalovo, kompostujeme a snažíme sa predchádzať vznikaniu odpadu. A tak ma to prirodzene lákalo aj pri šití,“ vraví a dodáva, že naša planéta je náš domov a je naša povinnosť žiť tak, aby aj ľudia po nás mali možnosť žiť krásne. „Odpad prírode nepristane. Jedna moja kamarátka hovorí, že odpad sa začína tam, kde sa končí naša fantázia. A je to tak. A keďže moje heslo pri tvorbe je ,Textil nie je odpad‘, aj tak tvorím. A pri tvorení je vlastne veľmi ľahké vymyslieť z každého kúska niečo, aby to mohlo slúžiť ďalej.“

Puzzle kúsky
Ale šije aj z nových látok na zákazku, napríklad „kojošaty“, „kojotričká“, zavinovacie šaty či mušelínové topy. Z látok objednáva len toľko, koľko potrebuje, a zo zvyškov ušije niečo pre deti, odličovacie tampóny, čiapku či čelenku. „Pri upcyklácii je toho materiálu naozaj dosť, vždy si ku mne nejako nájde cestu kopa vyradeného oblečenia. Tvorím z neho buď na zákazku, alebo ho využijem na kurzoch šitia s deťmi či dospelými. Spracúvam aj odrezky od iných slovenských značiek. Vznikajú tak moje „puzzle“ kúsky oblečenia, ľadvinky, peňaženky a rôzne taštičky. A keď mi ostáva textil, ktorý nemožno vy­užiť inak, napchám ho do parádnych pufiek či taburetiek. Sú to vlastne také jogové vankúše, v ktorých by ste našli veľa nitiek,“ smeje sa mama, ktorá ich často daruje do knižníc, škôlok či občianskym združeniam. Deti ich milujú.

Čo nevyužije, posúva
Hoci sa pri tvorbe naozaj snaží nevytvárať žiadny odpad a všetkým materiálom hľadá využitie, často materiál posiela ďalej. Napríklad tvorcom, ktorí vo väčšom šijú odličovacie tampóny alebo oblečenie pre bábiky. „Naše nenosené oblečenie končí na púšti v Čile a v Afrike. Keď na to pomyslím, je to pre mňa o to väčšia motivácia tvoriť z toho, čo už niekto vyrobil, aby to neskončilo ako odpad a aby ten alebo tá, ktorí to vyrobili, nepracovali nadarmo. Robia za pár centov na týždeň a často nemajú čo jesť. Hlavne ženy a deti,“ vysvetľuje smutne.

Upcyklácia povznáša
Pri recyklácii hovoríme o používaní niečoho dookola, Ľubomíra vysvetľuje, že pri upcyklácii treba posunúť veci ešte ďalej, na vyššiu úroveň. „Z existujúceho produktu, ktorý nikto nechce, vyrobíme niečo lepšie. Ak si to niekto zamiluje, dostane to ďalšiu šancu na život.“ Upcyklovať sa dá všeličo, nielen oblečenie. Upcyklácia je niečo, čo jej dáva veľký význam. „Lebo tak vznikajú jedinečné kúsky a proces ich výroby je krásny, ozdravujúci, kreatívny, oslobodzujúci. Milujem to. Nedávno som prešívala košeľu po dedkovi z päťdesiatych rokov. Bol to krásny projekt, pri ktorom som cítila veľkú zodpovednosť. Tá košeľa mala v sebe spomienku, lásku, nostalgiu. Bolo ju treba chytiť, vnímať a vniesť jej ďalší život. A podarilo sa. Zákazníčka bola dojatá a košeľu, ktorú som z nej ušila, bude nosiť ešte veľmi dlho.“

Zaučila aj manžela
Hoci priznáva, že pracovať popri troch deťoch je niekedy naozaj ťažké, dôležité je nezabúdať na seba. „Založiť firmu a budovať ju dnes znamená nielen ovládať samotné remeslo, ale byť aj marketér, účtovník, fotograf, trhovník, predajca, obchodník, písať príspevky na sociálne siete, točiť videá a držať krok s trendmi. A potom je tu samotné šitie. Vymyslieť strih, odskúšať, niekedy aj niekoľkokrát. Upravovať, šiť, strihať. A popri tom domácnosť, deti, škola, krúžky a ešte chcem aj tráviť čas s manželom,“ opisuje kolotoč, ktorý poznajú mnohé z nás. Prezrádza, že šije aj manžel a veľmi ho to baví. „Naučila som ho to. A keď sme pri ňom, on je mojou veľkou oporou, absolútne ma podporuje a dôveruje mi.“

Nemajú televízor
V jej domácnosti by ste televízor hľadali márne. „Po večeroch nepozeráme seriály, ale stále niečo robíme. A potom si sem-tam vedome a dobre oddýchnem. S deťmi a mužom. Dá sa to, keď sa chce a keď tomu veríme. Potom sú dni alebo týždne, keď treba akceptovať, že to proste nejde. Snažím sa strážiť svoj pracovný čas,“ vraví úprimne. Priznáva, že inšpiráciu cielene nehľadá, ona si ju nachádza. „Keď držím v ruke kus látky, často vidím už niečo úplne iné. Nočná košeľa sa mení na perinky pre bábiky, pánska košeľa na šaty, rifle na pufku či taburetku. Pri upcyklovaní sa niekedy stane, že ma nevie nič napadnúť, a tak niektoré kúsky ,sedia‘ v skrini aj rok. Ale potom príde tá správna chvíľa a sukňa, ktorú som nosila ako dievčatko, sa premení na nosič pre syna. Niekedy malý kúsok zmení veľkú vec,“ prezrádza a dodáva, že tak je to aj v živote.

Drahá móda?
Ľubka odporúča zamyslieť sa nad tým, či naozaj musíme nakupovať nové veci. „Dnes je všetkého veľmi veľa a všetko je lacné. Marketing (nielen) vo fast fashion je, samozrejme, robený tak, aby v nás vyvolal pocit, že to nutne potrebujeme. Nekvalita nás zas núti vyhadzovať poškodené a kúpiť si nové, lebo opraviť sa to ,neoplatí‘. No v závere je rýchla móda nesmierne drahá. Často stojí zdravie a pohodu veľa ľudí, hlavne žien a detí, a vytvára neskutočné znečistenie pre planétu. Nie je nutné fast fashion úplne zastaviť, veď pre niekoho je to nevyhnutná voľba, ale aj z takých kúskov vieme urobiť neskutočne udržateľné oblečenie. Treba si ho kúpiť len vtedy, keď oblečenie reálne potrebujeme, a potom ho veľa nosiť, s láskou sa oň starať a opraviť ho, keď sa nám nejako pokazí. A ideálne ho potom napchať do pufiek. Textil nie je odpad,“ dodáva s úsmevom svoje heslo.

Učí sa od detí
Ako zvláda ťažšie dni? „Nie je to ľahké, ale veľa je v hlave. Ak si tam uložíme milión prekážok, nepôjde to, ale ak každý deň spravíme aspoň malý kúsok na splnenie snov, začneme ich vidieť. Práve ,materská‘ nám dáva priestor vyskúšať si to, naladiť sa na deti, do všetkého ich zapojiť. Mne veľmi pomáha vďačnosť. A taká dobrovoľná skromnosť, minimalizmus nielen vo veciach, nechcieť všetko naraz, byť trpezlivá. A užiť si aj tie deti. Často práve tie nám ukážu cestu. Obklopiť sa inšpiratívnymi ľuďmi. Tráviť čas s tými, ktorí nás majú skutočne radi a veria nám. Život je prikrátky na to, aby sme ho strávili s tými, čo nás odrádzajú od našich snov,“ vraví na záver.