Všetko sa začalo, keď sa mama druhýkrát vydala. Bola som ich posledné vytúžené dieťa. Mala som byť Peter, no som Mária a rodičia boli veľmi sklamaní. Mám ešte dve sestry a jedného brata, ktorý už zomrel.

Keď som mala šesť rokov, prosila som mamu, aby ma zapísala do hudobnej školy na hru na klavíri, od štyroch som aktívne spievala. Bývali sme však na dedine a mama povedala, že ma nemá kto voziť do školy. Auto sme museli predať, lebo ocko bol alkoholik. Veľmi ma to sklamalo. Keď som mala desať rokov, otec nás denne bil a vyháňal z domu a my sme nocovali pod holým nebom ako bezdomovci.

Na tele sa mi začali tvoriť biele fľaky a lekári nám povedali, že na ne nie sú lieky. Ale môj krstný otec poznal lekára v Maďarsku a každý piatok som chodievala na špeciálne injekcie, až sa to prestalo šíriť, no nemohla som sa opaľovať ani nosiť letné šaty a tak je to dodnes. Až neskôr som sa dozvedela, že je to vitiligo. Táto choroba ma veľmi poznačila, každý sa na mňa pozeral, bola som zrazu iná a moje sebavedomie sa celkom vytratilo. Otec jedného dňa povedal, že to mám z toho, že prudko rastiem a lekára nepotrebujem.

 

S príchodom puberty ma navyše začal sexuálne obťažovať. Mama sa ma nezastala a nebránila ma, vždy ho len ospravedlňovala, a keď som mala modriny na tele, musela som aj u lekára klamať, že som spadla. Napriek tomu som sa počas základnej školy výborne učila a po jej ukončení som chcela ísť študovať na strednú ekonomickú školu. Chcela som sa stať tlmočníčkou, cudzie jazyky som milovala.

Hovorím po anglicky, česky, rusky a maďarsky. Mama ma však opäť zastavila s tým, že idem na gymnázium a hotovo. Prežila som štyri roky utrpenia, kým som zmaturovala. Po škole som chcela študovať odbor slovenský jazyk a dejepis, ale moja mama znovu rozhodla, že študovať nemôžem, lebo nemáme peniaze. To už so mnou natoľko zamávalo, že som chcela ukončiť svoj život.

Otec nás denne bil a vyháňal z domu my sme nocovali pod holým nebom ako bezdomovci.
 

Ale nakoniec som sa zamestnala a začala si aspoň čiastočne plniť sny. Vrátila som sa k hudbe a začala spievať v jednej hudobnej skupine. Tam som spoznala svojho budúceho manžela. Vydala som sa a rýchlo som zistila, že je to psychický tyran, horšie ako alkoholik. Porodila som krásneho vytúženého syna Olivera, dnes je už dospelý a veľmi ho milujem.

Na začiatku vzťahu nám to fungovalo, ale manžel začal čoskoro žiarliť. Nielen na mužov, ale aj na moje úspechy, lebo ako speváčke sa mi darilo. Raz ma tak zmlátil, že som skoro zomrela. Vtedy som ho mala opustiť, no odpustila som mu. Hovoril mi, že sa zmení, že mu preskočilo, že on taký nie je... ale vo mne sa niečo zlomilo.

V posledných rokoch manželstva som bola vždy chorá. Po 25 rokoch som si povedala, že už ďalej nemôžem zotrvať v tomto chorom manželstve, a rozviedla som sa. Odsťahovala som sa do veľkého mesta a začala nový život.

Konečne mi nikto nehovorí, čo a ako mám robiť. Som znova zdravá. Chýba mi však spievanie, s ktorým som skončila. Stále sa učím, ako nadobudnúť stratenú sebadôveru, ale nie je to ľahké. Otec minulý rok zomrel a ja som nevyronila ani jednu slzu. Cítila som len prázdnotu v duši. Maminka trpí psychickou poruchou, no napriek tomu, ako mi ublížila, mám ju rada. Azda nájde aj ona pokoj v duši. 

Mária

Čo my na to? 

Tento príbeh hovorí o smutnej realite, keď rodičia ubližujú dieťaťu. Mária sa naučila strpieť akékoľvek poníženie, ktoré ju vohnalo do rúk ďalšieho tyrana, a ona znášala ďalších 25 rokov bitky a ponižovania. Je neuveriteľné, koľko toho ženy znesú a ako sa dokážu uväzniť v nefunkčných a deštruktívnych vzťahoch. Aj preto o tom treba vždy a znovu písať.