Svadobná noc mladého páru dopadla katastrofálne: Klára skončila v nemocnici a takmer... Uff!

Zoznámili sme sa v univerzitnej knižnici, sedeli sme oproti sebe, učili sa a naše pohľady sa stretli. Tak sa zrodil náš vzťah. Stretávali sme sa tam skoro každý deň, čoskoro sme spolu randili a trávili spolu aj noci.
Jonáš mal bohatých rodičov, jeho otec bol právnik a to isté študoval i Jonáš. Postupne sme sa zoznámili s rodičmi toho druhého. Pri jednom nedeľnom obede u Jonášových rodičov povedal jeho otec, že mám naňho dobrý vplyv, lebo sa pri mne upokojil, vraj predtým býval dosť výbušný. Akoby mi tým niečo naznačoval, ale vtedy som tomu nerozumela.

Prešli tri roky, doštudovali sme a mali svadbu. Tá sa konala, ako inak, vo veľkom štýle. Rodičia ženícha sa o to postarali. Mali sme ju na krásnom zámku a cítila som sa ako v rozprávke. Na svadbe bolo asi 150 hostí a Jonášov kamarát Robo ma vyzval asi trikrát do tanca. Neskoro v noci, keď sme si uťahaní ľahli do postele, sa v Jonášovi akoby niečo zlomilo. Schmatol ma surovo za ruky a začal mi nadávať, že som šľapka, že som ho pred všetkými zosmiešnila, že som s Robom flirtovala. V svadobnú noc ma surovo zbil. Do rána sa mi ospravedlňoval za skrat, preťaženie, únavu, alkohol. Bozkával ma, sľuboval mi lásku a nakoniec aj vášnivo pomiloval.

Ráno som bola otrasená s obrovským monoklom, no snažila som sa zamaskovať ho a hovorila som, že som spadla. Jeho rodina sa však netvárila, že mi verí. Po svadbe sme sa nasťahovali do krásneho veľkého a moderného domu, ktorý sme dostali od Jonášových rodičov. Popri svojej práci som len ťažko zvládala starostlivosť o taký veľký dom. Jedného dňa mi Jonáš výhražne ukázal prach, ktorý prstom zotrel z nábytku. Začal mi nadávať, kedy som naposledy poriadne upratala. Šla som mu uvariť obľúbené jedlo a pekne som prestrela stôl i víno som otvorila, aby sme mali pekný večer.

Jonáša to potešilo a navrhol mi, aby sme si najali upratovačku. Alebo ešte lepšie by bolo, keby som dala výpoveď v práci. Hovoril o založení rodiny a ja, opojená vínom, som sa nedala a začala mu oponovať. Povedala som, že ešte nechcem deti ani ostať doma.

Vrazil mi tak silno, až som spadla na zem a tam ma kopal do brucha i do hlavy. Stratila som vedomie a prebrala sa až v nemocnici, kde ma za ruku držal svokor. Postupne som si spomenula, čo sa stalo, a svokor mi vysvetlil, že Jonáš im po tom útoku zavolal a oni sa o mňa postarali.

Jonáš šiel na kliniku na liečenie. Hovoril mi, že to mal urobiť už dávno, lebo už neraz zbil človeka do krvi. Svokor ma prosil o odpustenie, že ma nevaroval ešte pred svadbou, ale vyzeralo to, že sa Jonáš pri mne zmenil. Zostala som v nemocnici štyri týždne. Mala som polámané rebrá, otras mozgu a zlomenú ruku. Svokor mi vybavil maličký byt, lebo do toho domu som sa vrátiť nechcela.

Jonáš mi poslal z liečenia list, kde sa snažil vysvetliť, že matka bola naňho veľmi prísna a bila ho pre hlúposti, že je výbušná ako on. Sľúbil mi, že bude na sebe pracovať. Keď sme sa po mesiacoch videli, rozplakali sme sa a objali. Dohodli sme sa, že začneme od začiatku. Chcem veriť, že naša láska dokáže zázraky. 

Klára

V tomto príbehu je pre nás pozitívne to, že nakoniec Jonáš chcel riešiť svoj problém. Väčšina násilníkov si ani neuvedomuje, že s nimi niečo nie je v poriadku a že nie ich žena, ale oni majú problém. Chceme veriť spolu s Klárou, že ich láska naozaj zvládne aj toto. Pomáha tomu aj to, že Jonáš v čase randenia, teda tri roky, dokázal ten hnev spacifikovať. Liečenie je výborný krok k úspechu.