Svokra ma priam NEZNÁŠA, v zlosti mi však vykričala svoje TAJOMSTVO. Uf, mám TO povedať mužovi?

S Marekom sme manželia už viac ako 15 rokov. Hádame sa spolu len výnimočne. Keď však už k hádke dôjde, má v nej prsty práve jeho matka. Bývame v dvojgeneračnom dome, svokra je na prízemí a my sme s deťmi hore. Chodí k nám na poschodie skoro každý deň, väčšinou mi hovorí len to, čo robím zle alebo ako by som to mala urobiť lepšie.

Je veľmi vypočítavá, lebo to robí len vtedy, keď je Marek v práci. Príde k nám vždy so zámienkou, že či jej nedám trošku mlieka do kávy, lebo sa jej akurát minulo. Samozrejme, že jej ho dám, no potom začne so svojimi rečami: „Čo dobrého varíš, nevestička? Nepresolila si tú polievku? Veď vieš, že Marek nemá rád slané.“ Ja jej odpovedám vždy s chladnou hlavou: „Áno mamička, viem, že Marek nemá rád príliš slané, ešte som ju nesolila.“ Svokra sa len usmiala a išla s pohárikom mlieka k sebe.

Marekovi o tom hovorím len výnimočne, nechcem ho zaťažovať keď vidím, aký chodí unavený z práce. Keď mu tieto incidenty so svokrou spomeniem len tak medzi rečou, povie mi, že ona to tak nemyslí, že je už stará a sama a potrebuje sa s niekým porozprávať. Svojej matky sa na to tiež nenápadne opýtal, ona sa však tvárila, že nevie, o čom hovorí. Vraj za svojou nevestičkou chodí rada a dokonca mi pomáha aj s varením. Keď mi toto Marek povedal, radšej som si zahryzla do jazyka.

Prišiel však deň, kedy som nemala náladu absolútne na nič, keďže som sa v práci pohádala so šéfom. Chcela som mať kľud a dúfala som, že dnes to svokra vzdá a nepríde za mnou. Domov som prišla psychicky vyčerpaná. Navarila som rýchly obed, sadla som si do obývačky s pohárom vína a pustila si televízor. O pár minút som začula, ako buchli dvere a svokra sa blížila po schodoch k nám. Nedá mi pokoj ani jeden deň. Povedala som si v duchu, že sa nenechám vyprovokovať, nech príde s čímkoľvek.

Tentokrát prišla s tým, že či nemôžem stíšiť televízor, vraj strašne hučí a ona to počuje až dole. Povedala som jej, že ho pokojne stíšim a že som nevedela, že je tak nahlas. Ona to však nevzdala a pokračovala: „A čo to víno, nevestička? To Marekovi nestačí, že má manželku, ktorá nevie variť, ešte musí mať na krku aj alkoholičku?“ Po tejto vete som stratila všetky nervy a skríkla na ňu: „Čo keby ste sa starali radšej o seba? Už mám dosť týchto vašich urážok na moju osobu!“ Potom som však povedala niečo, čo som si mohla odpustiť: „Ešte raz ma budete takto urážať, tak poviem Marekovi, nech Vás zavrie do starobinca!“ Dúfala som, že si pre tieto moje ostré slová vstúpi do svedomia.

„Aký starobinec, čo si to dovoľuješ! Tam by ma Marek nikdy nedal, veď sama som ho zachránila z detského domova!“ Po týchto slovách som ostala stáť ako obarená. Svokra si v tom momente chytila ústa a uvedomila si, čo mi prezradila. „Nehovor to Marekovi, zlomilo by mu to srdce,“ prosila ma svokra. Ako mu mohla takto klamať celý život? Povedala som jej, že aj keď vidím, ako ma nemá rada, Marekovi to nepoviem. Nie však kvôli nej, ale kvôli nemu.

Svokra ma od tohto incidentu prestala tak často navštevovať a začala sa ku mne správať normálne. Škoda však, že tomu musela predchádzať takáto udalosť. Marekovi sa zatiaľ nepriznala. Mám mu to povedať ja?

Oľga