Takto si spomíname na Mikuláša: slzy, plač, bitka, strach, skrývanie pod posteľou, ale aj...

Keď som bola malá, Mikuláš nebol len radostný sviatok, vždy tomu predchádzalo divadielko mojej babky, ktorá sa prezliekala – vlastne ani neviem, či to mal byť Mikuláš alebo čert. Dala si naopak kožuch, baranicu, čosi huňaté okolo úst a pýtala sa nás, či sme poslúchali, mala so sebou paličku. Napriek tomu, že sme si mysleli, že to je babka, prezrádzali ju totiž jej kapce, ktoré sme poznali, predsa len sme sa veľmi báli, lebo čo ak nie? Bol to ozajstný zážitok, vždy sme od nej dostali nejaké sladkosti a odišla. Neskôr nám rodičia dávali do okna ovocie, oriešky a iné dobroty – vyrastala som počas socializmu, takže to bolo vzácne. Dnes by ovocie a jedna malá čokoládka asi vyzneli smiešne, ale vtedy sme to považovali za fantastické darčeky.

Keď som bola malá, a to bolo po vojne, žila som na dedine na východnom Slovensku a už vtedy chodil Mikuláš. Nie fyzicky, ale nechával nám v okne jabĺčko a orechy. Ako deťom sa nám to veľmi rátalo. Bolo to čarovné, nezáležalo, čo sme dostali, skôr, že nám nejaká nadprirodzená bytosť niečo doniesla. A keď už boli moje deti veľké, bol komunizmus a na Mikuláša nesmelo chýbať exotické ovocie, mandarínky, pomaranče a banány. Boli vzácnosťou, nie ako dnes. Aj arašidy, ktoré boli typické pre Vianoce. Nejaké čokoládky sa prihodili, neskôr farbičky. Stále sme to dávali do čistých čižiem na okno.

No neviem, či by som chcela vrátiť späť Mikuláša z detstva. Veľmi som sa ho bála, plakala som, často som bola schovaná pod posteľou a nechcela som ani vyliezť. Čert ma chcel vziať do vreca. No kto by vyliezol? Asi aj dnes by som sa bála.

Môj strýko sa prezliekol za Mikuláša a my sme sa ho veľmi báli, aj sme plakali. Aj čert prišiel, to si síce nepamätám, kto to bol, lebo naši starí rodičia boli s nami v kuchyni. Čižmy sme dali do okien, a keď sme sa šli pozrieť, bola v nich cibuľa a varecha. A keď sme pozorne čakali a sedeli na posteli, prišiel aj Mikuláš s balíčkami. Tieto zážitky sa mi vryli do pamäti, a preto aj teraz prežívam Mikuláša, ako keby naozaj existoval.

Spomínam si, že som v detstve dostávala balíček v červenom celofáne a vždy v ňom boli mandarínky. Teraz je na výber množstvo sladkostí, no vtedy sme boli vďační aj za oriešky. Malo to svoje čaro. Svojej dcére sme dávali Mikuláša tiež na okno a vždy sa veľmi tešila. Ráno išla pozerať, či tam niečo má. Aj teraz si dávame s mužom aspoň niečo symbolicky do topánky. Poteší to...

Doma sme dostávali minidarčeky do okna do čistých čižmičiek, ale viac mi utkveli posedenia pod jedličkou v škole. Tam nechodil Mikuláš, to do socialistickej ideológie nepatrilo, ale chodil dedo Mráz a niekedy aj Snehulienka. Pripravoval sa program, spievali sme, recitovali a dostali za to balíčky. Bolo to pekné, mala som to veľmi rada.

Vyrastala som s dvoma súrodencami, takže na Mikuláša sme si všetci nachystali do okna zimné topánočky a netrpezlivo čakali, kým príde. Často sme tam mali „obyčajné mandarínky“ a lacné keksíky a priznám sa, nie vždy sme boli nadšení z nádielky. Dnes, keď mám 36 rokov, by som za to dala čokoľvek, aby som si na Mikuláša našla od tatinka hoc aj topánku s uhlím alebo aby som ho mohla znovu objať. S pribúdajúcim vekom človek príde na to, aké chvíle sú v živote najdôležitejšie.