Taký návrat z dovolenky na Bali nečakali: Čím si v čase korony museli prejsť? Uff, z toho mrazí

Miriam o svojom strastiplnom návrate natočila takmer hodinové video, v ktorom vysvetľuje, čo všetko sa dialo pred tým, než sa im podarilo vrátiť sa domov do Liptovského Jána. A bola to naozaj tŕnistá cesta.

Mnohí neprajníci sa teraz iste pousmejú a spýtajú sa: „Načo tam vôbec šli, keď vedeli, čo sa deje?“ Miriam vysvetľuje: „Už niekoľko rokov pravidelne trávime február na indonézskom ostrove Bali. Letenky sme mali už od októbra. Musím povedať, že sme k tomu pristupovali zodpovedne, pred odletom ešte neboli v Európe žiadne opatrenia, hoci sa už šuškalo, že sa niečo deje.

Z mnohých zdrojov sme si overovali, či je bezpečné vycestovať. Dostali sme stanovisko z oficiálnych miest, že áno, Indonézia je bezpečná, a tak sme vyrazili. To sme ešte netušili, aké ťažké bude vrátiť sa.“

Keď sa situácia okolo koronavírusu začínala zhoršovať aj v Európe, snažili sa nájsť spôsob, ako odletieť domov čo najskôr, kým to ešte bude možné. Letecké spoločnosti začínali rušiť lety a ceny leteniek sa vyšplhali do závratných výšok.

Miriam hovorí, že mnohí si kúpili letenku a deň pred odletom či v deň odletu sa dozvedeli, že let zrušili, prípadne letecká spoločnosť prestala lietať. Veľa ľudí si kúpilo aj tri či štyri letenky a prišlo o niekoľko tisíc eur. Zostali trčať na Bali a nevedeli sa pohnúť.

Do nezávideniahodnej situácie sa dostala aj Miriam s priateľom Lacom. „Naša letecká spoločnosť nám potvrdila, že odletíme. Najprv nám však prišlo mailom upozornenie, že nám menia príletové letisko, menilo sa to z hodiny na hodinu. Večer pred odletom letecká spoločnosť vyvesila na svoju stránku, že k letenke potrebuje aj potvrdenie, že nie sme infikovaní koronavírusom. To sme mali priniesť so sebou na letisko.

Ironické bolo, že nikto na Bali nebol schopný také potvrdenie vydať, lebo vás neotestovali, ak ste nemali príznaky. A tie výsledky sa nedostavia do hodiny, ale trvá to dva dni, bola to teda nereálna požiadavka. Ľudia si teda zháňali potvrdenia, ako sa dalo. No pri registrácii sme sa aj tak dozvedeli, že na palubu púšťajú len Thajčanov a Európanov nie. A teda sme zostali trčať na mieste,“ spomína Miriam.

Na druhý deň bol sviatok ticha nazývaný nyepi, čosi ako Nový rok, keď celé Bali stíchne a všetci sú vo svojich domoch, kde musia byť potichu. Všetko bolo mŕtve, letisko zavreté. Miriam s partnerom boli v hoteli s inými Čechmi a Slovákmi. Ďalší deň bol zákaz vychádzania, ruch ustával, atrakcie sa zatvárali, rovnako aj pláže. V tejto situácii ostali za bránami hotela a čakali, čo bude.

7Letenky boli enormne drahé a oni nemali istotu, či nevyhodia peniaze do vzduchu. Ale stále skúšali nájsť spojenie. Komunikovali s ambasádou, s česko-slovenskou komunitou a na Whatsappe sa vytvorila skupina tých, ktorí sa snažili dostať domov. Práve tam zachytili, že do Európy poletí rakúsky vládny špeciál a dáva možnosť Slovákom aj Čechom prihlásiť sa. Mali obrovské šťastie, na druhý deň odlietali.

Let rakúskym špeciálom, samozrejme, nebol zadarmo, ale Miriam tvrdí, že bol za férovú cenu. Nakoniec to vyšlo 600 eur na osobu s tým, že nemuseli platiť vopred, ale peniaze im strhnú z účtu po príchode domov. Celý čas mali nasadené rúška a v lietadle nedostali klasické jedlo, ale taštičku s drobným občerstvením a vodu. Keď po sedemnástich hodinách pristáli vo Viedni, na letisku ich čakal pán s nápisom Slovensko.

Museli sa uňho hlásiť, pretože každý, kto sa vrátil do republiky pomocou vlády, bol povinný ísť do karanténneho zariadenia. Ukázalo sa, že pán nie je z ambasády, ale šofér autobusu, ktorý po nich prišiel, naložil ich a sám nevedel, kam pôjdu. Miriam priznáva, že jej bolo v autobuse ťažko: „Bolo mi nevoľno z toho, že som dýchala dlhé hodiny do rúška, ktoré bolo z dosť hrubého materiálu.“

Až počas cesty sa dozvedeli, že ich čaká karanténa v hoteli v Piešťanoch. „Keď sme prišli pred hotel, pripadali sme si ako v sci-fi. Čakali nás tam dve dámy kompletne zahalené v igelite a s rukavicami a rúškami. Postupne si nás volali a povedali nám číslo izby, dezinfikovali nás. Mali to dobre zorganizované, bolo to profesionálne. Na stolíku v izbe sme mali inštrukcie, čo máme robiť. Komunikovali sme iba cez hotelový telefón a maily. Celý čas sme boli v izbe, jedlo nám nosili k dverám. Musím povedať, že sa o nás starali úžasne.

Mali sme veľkú izbu, vyšli nám v ústrety s vegetariánskou stravou, čiže sme , schytali‘ nadštandard v karanténnych zariadeniach. Boli sme milo prekvapení, aký komfort sme dostali v rámci možností.“ Na otázku, či sa platí za pobyt v karanténe nariadenej štátom, Miriam odpovedá: „Prvé tri dni sme netušili, ako to bude s platením. Na štvrtý deň sme dostali inštrukcie, ako máme zaplatiť za sedem dní pobytu vopred. Cena je 13 eur na osobu na deň, neplatí sa ubytovanie, iba strava. Piaty deň nás testovali, odobrali nám vzorky, do 48 hodín nám poslali výsledok esemeskou. Keďže nám testy vyšli negatívne, mohli sme vyraziť domov.“

Ako to dvojica zvládala? Báli sa?  Miriam hovorí: „Nebolo nám všetko jedno, to priznávam bez mučenia. Ale mali sme podporu a pomoc od našich priateľov a ubytovateľov na Bali, ktorí nám vytvorili skvelé podmienky počas nečakaného núdzového pobytu navyše. Ujasnili sme si veľmi rýchlo hodnoty a priority a nastavili myseľ tak, aby sa čím skôr udial zázrak a v najkratšom možnom čase sme sa dostali domov. A podarilo sa!“

„Je to lekcia, ktorá nám bola daná. Naučili sme sa nepanikáriť, hoci to zo začiatku vyzeralo, že sa odtiaľ ani nepohneme. Bola to skúška pokory a viery. Koronavírus nás prišiel niečo naučiť. Aby sme si urobili poriadky v hodnotách a prioritách. Nemám strach, verím, že všetko je tak, ako má byť. Ale rešpekt mám obrovský. Pred koronavírusom a pred Bohom sme si všetci rovní. Verím, že nás tá situácia posunie k lepšiemu,“ uzatvára cestovateľka.