Preskočiť na hlavný obsah
Reklama

Talentovaná Nika: Osud jej vzal mamu, atletika priniesla lásku

„Nika patrí medzi najväčšie talenty, aké som

Zdroj: Ivan Pastor

Reklama

Dobrí ľudia existujú. Keď atletickému talentu Nikolete Abbatantuono (14) zomrela mama, vzal ju pod ochranné krídla jej tréner.

V nitrianskom domčeku nás privítala babička spolu s Nikou a Ambrou (12), najmladší Mateo (10) bol v škole. Na stole boli chlebíčky, baby „navarili“. Ešte nedávno bol dom bez prístavby, pomohol primátor. Babička Šuteová sa zo svojho dôchodku stará o tri vnúčence a spolu s nimi v dome žijú aj jej takmer 90-roční rodičia. Uživiť z troch dôchodkov šesťčlennú rodinu je neľahké. Nikoleta sa pre nedostatok financií musela vzdať svojho veľkého sna o kariére krasokorčuliarky. Atletický tréner Peter Mečiar v nej však objavil chodecký talent, dlhé štíhle nohy Niku predurčujú na skvelú kariéru. Vyrastie nám na Slovensku Jožko Pribilinec v ženskom vydaní?

S holou hlavou

Keď mala mladšia Ambra štyri a Nika šesť rokov, začali s krasokorčuľovaním. „Najmä Nika bola veľmi sklamaná z toho, že nemohla pokračovať. Mali sme tu vtedy ruského trénera, aj ten lamentoval. Je veľmi živelná, šikovná, mohla by sa však trochu polepšiť. Hlavne v obliekaní je veľmi nedisciplinovaná. Vonku je mínus 15 a ona ide s holou hlavou, však, pán tréner?“ sťažuje sa babička a tréner Peter Mečiar prikyvuje. Nika sa len usmieva. A my vieme, že až také strašné to s ňou zasa nebude, skôr naopak. „Tento náš tréner je fantastický človek. Ja hovorím, že v živote som stretla dvoch naozaj dobrých ľudí – primátora Nitry a jeho. Všetko robí pre Nikoletu a nielen pre ňu. Minule Niku pobolieval členok, tak ju celý týždeň vozil na liečebné procedúry do Bratislavy. Aj na kúpalisko ich vezme či do akvaparku v Galante, všetkých troch. Som mu veľmi vďačná, stále mu to hovorím. Ani neviem, ako mu to mám odplatiť. Veľmi si ho vážim.“ Tréner má dve deti a vždy, keď ide s nimi na výlet, „pribalí“ aj malých Abbatantuonovcov. Vraví, že je to predsa úplne prirodzené.

Ako Pribilinec

Nika sa začala venovať chôdzi pred dvoma rokmi. „Vyhliadol som si ju na štadióne, keď chodila do prípravky,“ začal rozprávať jej tréner Peter Mečiar. „Všimol som si, že je pohybovo nadaná, tak som za ňou prišiel, či by nechcela vyskúšať chôdzu. Ako som predpokladal, hneď jej to išlo. Začali sme spolu trénovať, o pár mesiacov už mala medailu z majstrovstiev Slovenska, vlani vyhrala prvýkrát a nedávno opäť. Teraz už máme vyššie ciele, napríklad majstrovstvá sveta do 17 rokov na budúci rok. My to už ani neberieme ako klasický vzťah medzi trénerom a zverenkyňou. Keď treba, odveziem Niku domov z tréningu, pomáhame si aj inými spôsobmi. Ja to beriem ako normálnu ľudskú vec.“ Nika toho dovtedy o chôdzi veľa nevedela. „Hneď ako som prišla na prvý tréning, vedela som, že to chcem robiť. Bavilo ma to,“ vraví.

Babička sprevádza Nikoletu na všetkých pretekoch, Ambra (vpravo) má na chvíľu v športe pauzu.

Neskôr sa k nej pridala aj sestra, no pre zdravotné problémy má teraz v športe pauzu. „Chôdza nie je veľmi atraktívna disciplína. Ja to robím už dvadsať rokov, pre mňa je to číslo jeden. Ale chcieť od 14-ročného dievčaťa, aby chodilo v zime päť kilometrov po brezovom hájiku... Hocikto sa na to nehodí. Nika je vhodný somatotyp a je šikovná, bola by dobrá aj na beh. Na športovej škole je najlepšia bežkyňa a krasokorčuľovanie by jej tiež išlo. Som rád, že som pre ňu našiel túto disciplínu a zatiaľ to ide,“ vraví tréner. „Jasné, že na prvýkrát nechodila ako Pribilinec. Ja som mal 15 rokov, keď vyhral olympiádu, a vtedy som začínal s chôdzou. Pre mňa to bola veľká motivácia.“ Už o štyri roky sa Peter začal venovať trénovaniu, sám vrcholovo nesúťažil. „Hoci som chcel, mal som aj medailu z majstrovstiev Slovenska dorastu, vedel som, že Pribilinec zo mňa nebude, a tak som sa dal na trénovanie detí. V praxi vidno, že práve tí, ktorí vo svojej kariére nedosiahli najvyššie méty, bývajú lepšími trénermi. Jožo Pribilinec bol fantastický, keď vyhral olympiádu, tak som pred televízorom od radosti plakal, no mládež z toho profi tovala veľmi málo. Po olympiáde sa jeho život uberal opačným smerom, ako bol ten atletický, akurát sem-tam sa ukáže na nejakých pretekoch,“ vysvetľuje.

Mamu im vzala choroba

Otec detí žije striedavo v Taliansku a na Slovensku, s rodinou je v kontakte málo. Všetkým trom súrodencom posiela mesačne dohromady tristo eur. „Príde za nimi, pohrajú sa a zas odíde,“ vraví babička. O tom, čo by bolo s deťmi, keby nebolo jej, radšej mlčia. Nikina, Ambrina a Mateova mama zomrela pred necelými štyrmi rokmi. „O deti som sa starala odmalička, ich rodičia podnikali, mali pizzeriu. Potom sa rozišli a do toho prišla dcérina choroba. To, čo nadobudli, prepadlo, nič nezostalo. Dcéra zobrala miliónový úver na podnikanie, a keď ochorela na rakovinu prsníka, nemala z čoho platiť. Zobrali jej byt, týždeň po pohrebe som ho vypratala a vzala deti k sebe. Bývam u rodičov, pretože sú už starí a ja nemám manžela ani súrodencov, ktorí by mi s nimi pomohli. Všetky tie problémy, ktoré sme mali, som si vykompenzovala tým, že sme chodili do atletickej prípravky na tréningy. Nech majú deti pohyb, nechcela som, aby sa niekde túlali, boli z nich narkomani a všelijaké živly. Veď aj mňa vždy bavil šport – okrem boxu a zápasenia.“

Mamu trom deťom vzala zákerná rakovina.

Pomáhajú si

Babička mala blízko k atletike, no kedysi to vraj bolo celkom inak ako dnes. „Doma mi povedali – kam by si chodila na tréningy? Tu máme robotu!“ S vnučkami chodí na všetky preteky a povzbudzuje ich. „Odmalička som s nimi chodila. Ráno o šiestej na krasokorčuľovanie aj večer o jedenástej. Keď bol voľný ľad. Ja len chcem, aby deti niečo dosiahli. Aby z nich boli dobrí a poriadni ľudia. Starkí mi tiež fi nančne pomáhajú. Majú malé dôchodky, ale čo môžu, dajú nám. Tuto máme záhradu, svoje sliepky, čo nám znášajú vajíčka. Šetríme, kde sa dá. Veľmi som chcela, aby deti športovali. Naučia sa vytrvalosti, nič ich len tak nepoloží. Budujú si pevnú vôľu.“ Chodci trénujú v akomkoľvek počasí a vo veľkých nadmorských výškach. Na Slovensku najčastejšie v Tatrách, či je päť nad nulou, alebo mínus dvadsať, Nika ide. „Keď dokáže zvládnuť takúto fyzickú záťaž, tak snáď aj rodinné problémy ľahšie zvládne. Šport určite človeka posilní aj mentálne,“ vraví Peter.

Najmladší Mateo (v strede) tiež športuje, hrá futbal.

S frajerom za ruky

Najväčšie náklady sú spojené so sústredeniami v Štrbskom Plese. Čím vyššia nadmorská výška, tým viac červených krviniek sa v tele vytvorí a tým lepšie je okysličenie svalov. V ideálnom prípade trénujú vytrvalci v Taliansku či Mexiku, kde absolvujú tréningy v ešte vyšších nadmorských polohách. „V Tatrách vždy hľadáme to najlacnejšie ubytovanie, no aj tak nás to stojí 20 eur na noc. Na štrnásť dní je to 280 eur plus cesta, strava... Ideálne je absolvovať štyri sústredenia ročne. Niečo stoja aj tenisky, oblečenie, pitný režim. Tak to nejako dávame dokopy, pomáham aj z vlastných zdrojov,“ vyratúva tréner. „Lacné ubytovanie väčšinou býva bez stravy, takže to riešime sami. Sústredenie stojí veľa peňazí, preto vždy hľadáme spôsoby, ako ušetriť. Nechcem, aby to vyznelo tak, že hladujeme, nedá sa športovať a nejesť. Ale varíme si aj sami.“

Nikin tréner vraví, že dlhé štíhle nohy ju predurčujú na úspešnú chodeckú kariéru.

Nikoletinou tréningovou partnerkou je Veronika Privalincová a Peter Mečiar má aj úspešného odchovanca Mateja Tótha. „U nás je momentálne najlepším chodcom a vo svete sa už tiež zaradil medzi špičku. Pred dvomi rokmi vyhral svetový pohár, bol na troch olympiádach a momentálne sa pripravuje na Londýn. Všetci veríme, že bude medaila. Vo svetových atletických tabuľkách bol vlani tretí na 50 kilometrov. Nika tiež patrí medzi najväčšie talenty, aké som stretol, a verím, že to dotiahne tak ďaleko ako Maťo. Tiež začínal v dvanástich rokoch, prešiel si všetkými kategóriami a vždy bol pred vrstovníkmi. Nika má všetky predpoklady, aj keď ťažko to povedať naisto. Samozrejme, môže sa zraniť alebo si o rok nájde frajera a povie, – kašlem na vás, radšej budem chodiť po hájiku s frajerom za ruky ako trénovať dokola desať kilometrov. Máme tu taký lesík, v ktorom trénujeme, takže Nika a Veronika vlastne chodia so svojím trénerom,“ smeje sa Peter. „U dievčat je ťažké predpokladať, čo bude. Začne dospievať a uvidíme, ako sa jej zmení postava,“ vysvetľuje.

Nikin tréner vraví, že dlhé štíhle nohy ju predurčujú na úspešnú chodeckú kariéru.

Vyberáme pre vás niečo PLUS