Tamara Kramárová má prekrásny hlas! V Anglicku však neštuduje spev, ale... FÚ, naozaj TOTO?

– Hey Pretty Girl je prvá pieseň, ktorú som celú napísala, a prvá vlastná, ktorú som zahrala pred publikom! Bolo to koncom roka 2019, keď som sa presťahovala do Brightonu kvôli univerzite. Nová spoločnosť, prostredie a „priateľstvá“ ma inšpirovali na napísanie tejto piesne, v ktorej si tak trochu robím žarty práve z interakcie medzi ľuďmi.

– Keď som pieseň napísala, nemyslela som si, že ju niekedy naozaj nahrám a vydám. To sa stalo, až keď som v polovici roka 2020 počas pandémie stretla hudobného producenta Olivera Fillnera, s ktorým som začala spolupracovať. Jeden večer mi ukázal asi 40 sekúnd veľmi chytľavého inštrumentálneho dema a ja som si do toho začala spievať svoju brigh­tonskú pesničku Hey Pretty Girl. Na dnešnej podobe sa potom pracovalo ešte celý rok v bratislavskom LVGNC štúdiu spolu s hudobníkom Adamom Noškom. Za najnáročnejšiu časť celého procesu považujem týždne tesne pred zverejnením, keď treba dať dokopy vizuály a všetko ostatné, a týždne tesne po, keď sa treba venovať promovaniu.

– Skoro stále mám v ruke gitaru. (Smiech.) Mám taký zvyk všetko si hneď nahrávať a zapisovať, kedykoľvek mi niečo napadne, aj keď je to úplná blbosť. Potom sa k tým poznámkam a hlasovým nahrávkam vraciam a rozvíjam ich do pesničiek. Ale napríklad Hey Pretty Girl či So Sweet sa napísali samy za pár minút – vždy je to inak.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane

– Ďakujem! Určite nie, ako malá som veľmi nerada chodila na lekcie klavíra a hudobnú teóriu, nikdy ma to nebavilo. Keď som mala asi 11 rokov, začala som si pri tom klavíri spievať a to už bolo pre mňa zaujímavejšie. Nikdy som sa tomu však nevenovala profesionálne, doteraz presne neviem, čo robím! (Smiech.)

– Spievať v angličtine je pre mňa prirodzenejšie, asi je to tým, že hudba, ktorú počúvam a inšpirujem sa, je v angličtine. V slovenčine sa mi zatiaľ nepodarilo nič napísať, s čím by som bola spokojná.

– Odmalička som bola veľmi hanblivá, a tak predstava pohybu pred kamerami a toľkými ľuďmi ma skôr desila. V hudbe sa cítim prirodzene a sebavedomo, takže na hanblivosť zabúdam.

– V prostredí, v ktorom som vyrastala, bolo veľmi bežné ísť študovať do zahraničia, a tak mi to prišlo úplne normálne. Život mimo domova som si vyskúšala už počas strednej školy a Anglicko nie je až tak ďaleko. Navyše som išla do Anglicka s dvomi kamarátkami a po anglicky som už dávno hovorila.

– Angličtinu nás učili už v škôlke, no najviac mi dal pobyt na Kostarike, kde som pol roka chodila na americkú strednú školu. Veľkou pomocou boli aj filmy a hudba v angličtine, s ktorou sa moja generácia stretáva každý deň.

– Jednoznačne! Pobyt mimo domova a k tomu v inej krajine je veľmi prospešný, človek sa naučí veci, o ktorých predtým ani nesníval, a uvedomí si, čo všetko „dospelosť“ zahŕňa – a to ešte nie som ani poriadne dospelá.

– V Anglicku študujem kognitívnu neurovedu. Na strednej škole ma bavila chémia, matematika a biológia, no doktorkou som nechcela byť, a keďže hudbu som nevnímala ako reálnu kariérnu možnosť, neuroveda sa mi zdala ako veľmi zaujímavá voľba. Vždy ma fascinovali ľudia!

– Nepohybujem sa vo vede natoľko, aby som sa k tejto téme vedela konštruktívne vyjadriť. V akademickom prostredí nevnímam podceňovanie žien, ale môžem sa mýliť.