So susedom v bytovke sme vychádzali veľmi dobre. Dedo Rudo, ako sme ho volali, bol vdovec, býval o poschodie vyššie. Bol veľmi obľúbený starý pán, stále pekne a čisto oblečený, oholený, sám si varil chutné jedlo, ktoré voňalo až k nám.
V jedno leto sme si priniesli domov kocúra Murka, ktorý nám dal poriadne zabrať. Spočiatku trhal gauč, topánky, potom začal skákať po skrinkách či skriniach. Vymyslela som, že mu otvoríme dvere na retiazku, nech si poskáče po chodbe a príde domov. Určite sa to niektorým susedom nepáčilo, ale nikto sa nesťažoval. Dedo Rudo si ho veľmi obľúbil. Každé ráno ho pustil k sebe do bytu, dal mu šunku, pohral sa s ním a poslal ho domov. Bola to zábava, keď mi opísal, ako Murko zaškriabe na dvere, on mu otvorí a povie: „Vitajte, mladý pán,′“ a kocúr si vojde ako kráľ rovno k chladničke.
Boli sme radi a vďační dedovi Rudovi, zvykli sme ho pozvať k nám na kus reči. Pri rozhovoroch sme videli, že jeho pamäť už nie je v poriadku. Často rozprával jedno a to isté aj päťkrát.
No čo sa nestalo. Dedo Rudo mal okná nad tými našimi. Raz cez víkend som si z ničoho nič všimla na parapete okna peňaženku. Najskôr mi nedošlo, ako sa tam mohla dostať, no keď som ju otvorila, boli v nej doklady deda Ruda a dvadsať eur. Dedo prášil deku, na ktorej bola peňaženka, tak pristála na našom okne.
Išla som teda za dedom Rudom, že ho poteším, že sa peňaženka s dokladmi našla. Otvoril ju a mňa skoro zamrazilo. Tvrdil, že v nej bolo sto eur.
Išla som teda za dedom Rudom, že ho poteším, že sa peňaženka s dokladmi našla. Otvoril ju a mňa skoro zamrazilo. Tvrdil, že v nej bolo sto eur. No teda! To som nečakala. Ako mu vysvetliť, že som mu nič nezobrala? Aj manžel mu bol dohovoriť, no bezvýsledne.
A bolo po susedských návštevách vrátane kocúra. Celá bytovka o nás rozprávala. Trápilo ma to. Zavolala som jeho dcére, ona tvrdila tiež, že jeho peniaze má v úschove ona, dáva mu tak po päťdesiatke, že stovku určite nemal.
Po pár dňoch nám večer niekto klope na dvere. Bola som už v pyžame, no prišiel dedo Rudo s dcérou. Priniesli fľašu vína a dezert ako ospravedlnenie, že dedo to poplietol. Nič som si nevzala, rýchlo som to ukončila, že prijímam ospravedlnenie, ale skoro ráno vstávam, tak odišli.
Hoci som vedela, že dedo Rudo má zlú pamäť, nemohla som si už k nemu nájsť cestu. Ani Murka som viac nepúšťala von.
Deda som ani nestretávala, ani ho nevyhľadávala. Až som narazila na jeho dcéru. Bola nešťastná, dedo Rudo ochorel a ona nestíha dochádzať za ním. Ponúkla som jej, že na neho dohliadnem.
Dedo už dávno zabudol na incident a privítal ma ako novú opatrovateľku. Trpel Alzheimerovou chorobou, nikoho nespoznával, ale keď som mu doniesla kocúra, s radosťou vykríkol: „Murko môj!“ Bolo to dojímavé. Ani Murko na neho nezabudol, spokojne priadol na jeho kolenách. Samozrejme, už dávno som mu odpustila, veď, žiaľ, choroby si človek nevyberá.
Aj vy máte zaujímavý príbeh? Napíšte nám!
Ak aj vy máte zaujímavý príbeh, či už svoj alebo počutý, napíšte nám ho na email [email protected] a pripojte heslo Nikdy by mi nenapadlo... Za uverejnené príbehy dostanete od nás knižnú novinku! Ďakujeme.
