Už ako malé dievčatko som milovala zvieratká. Chovala som morčatá, korytnačky, rybičky či papagájce. Aj naše deti vždy mali doma nejaké menšie zvieratko. Veď ako sa chováš k zvieratkám, taký si človek. Učili sa teda od útleho veku starostlivosti a zodpovednosti za zverené zvieratko, ktoré bolo odkázané len na ne.
Jedného dňa, keď už deti vyrástli, mi kolegyňa v práci darovala malého čierneho kocúrika Murka. Manžel musel urobiť v byte mnoho úprav a opatrení, aby sa dali ako-tak tolerovať kocúrove maniere. Skákal po skriniach, poličkách, doškriabal nielen nás, ale rozhryzol nový gauč, všade boli samé chlpy...

Manžel mi vyčítal moje unáhlené rozhodnutie mať v činžiaku mačku. Tá patrí do rodinného domu, kde má voľnosť, ktorá je jej vlastná, vravel. Keď mal Murko asi jeden rok, dostal epileptický záchvat. Horko-ťažko ho s pomocou lekára prekonal. Ale šok nenazdajky prichádzal hocikedy.

Až prišiel deň, ktorý neprežil. Bolo to tesne pred mojím odchodom na liečenie. Plakala som za ním, veď štyri roky spolužitia je nejaký čas. Murko bol náramne prítulný, priadol nám na kolenách, čo bolo zadosťučinením za všetky jeho neplechy. Verím, že mačka dokáže liečiť isté choroby. Sú to tajomné bytosti, v ich mysli je vždy viac, ako si dokážeme predstaviť.

Manžel i syn ostali ako obarení. Odhovárali ma od kúpy, že zase budú ďalšie, nové starosti.
 

Odišla som teda na liečenie a tam som veľmi smutná začala pozerať inzeráty, kde predávali psíky. A zrazu sa mi jeden veľmi zapáčil. Bola to deväťtýždňová čivava, ktorá ma hneď oslovila. „Tak tú musím mať,“ pomyslela som si. Bola jednou z najlacnejších, takže som trochu váhala, či nie je krížená s iným plemenom. Ale tie veľké čierne, múdre oči si ma získali.

Zavolala som majiteľovi z Popradu, že mám o ňu veľký záujem. Pomerne lacná bola preto, že rodina odchádzala na dovolenku, tak ju chceli rýchlo predať. Majiteľ mi navrhol, že ešte v ten deň ju vie priviezť do Prešova, na polcestu ku Košiciam, kde bývame.

Hneď som telefonicky zburcovala celú rodinu, zavolala som manželovi a synovi, či by išli pre ňu. Obidvaja ostali ako obarení. Odhovárali ma od nej, že zase budú ďalšie, nové starosti. No uprosila som ich, až nakoniec manžel povedal rozhodné áno.

Meno Ajka, ktoré som vyberala celý večer, jej veľmi pristane. Hoci som z liečenia prišla až o týždeň, manžel si vybral v práci dovolenku a trpezlivo ju učil základným hygienickým návykom a venoval sa jej celé dni. Vyrobil jej aj krásnu „rozhľadňu“, kde celé dni na okne pozoruje okolie a nenudí sa, keď je sama doma.

Keď som vystúpila z vlaku, čakal ma manžel s Ajkou a bola som najšťastnejšia bytosť pod slnkom.
Museli sme si na seba pomaličky zvykať a vychovávať ju ako malé dieťatko. Dnes si už ani nevieme predstaviť, že by sme ju nemali. Vyplnila miesto po Murkovi. Vždy keď mám nejaké starosti či zlý deň, zoberiem si do náruče Ajku, ktorá je vďačná za každé pohladenie. Pohráme sa alebo vybehneme na prechádzku a hneď sa cítim oveľa lepšie.

Naša Ajka je veľmi priateľská, každého si obľúbi, ale jej najväčším miláčikom je práve môj manžel, ktorý mi tak veľkoryso splnil moje prianie.

Tatiana

Čo my na to? 

Citlivý príbeh človeka a jeho vzťahu k zvieratkám nám ukazuje, čo všetko môže človek urobiť pre domáceho miláčika a čo zase pre človeka predstavuje zvieratko. Všetci, ktorí doma zvieratko máme, to aj vieme. Napriek starostiam sú nenahraditeľnými spoločníkmi, vynikajúcimi poslucháčmi, prítulnými maznáčikmi a hravými bytosťami, ktoré nás často rozosmievajú.