Tatiana sa narodila s vykĺbenými nohami, dnes cvičí s rodinou a zvládla aj život bez barlí

Tatiana prišla na svet s ťažkosťami – narodila sa s vykĺbenými nohami. „Opatrovala ma moja babka, ktorá bola veľmi svedomitá a bála sa jedného- a síce že keď nebudem dobre chodiť, krívať, alebo ešte niečo horšie, celú vinu by zobrala na seba,“ spomína na svoju starkú statočná Tatiana. V tom čase trvala materská dovolenka len tri mesiace a ich domov bol vzdialený od väčších miest. Babka preto prosila Táninu mamu, aby s ňou dochádzala na všetky predpísané vyšetrenia. Lekári urobili maximum a po dvoch rokoch prestala Tatiana nosiť strojček. Na pohľad bola zdravá, no problémy sa postupne vracali.

Ako pani Tánička rástla, objavili sa ďalšie diagnózy – skolióza, zle vyvinuté chodidlá a nerovnako dlhé nohy. „Aj pri chôdzi som trochu napádala na jednu nohu,“ vraví. V škole jej zakázali cvičiť so spolužiakmi, preto musela absolvovať osobitnú telesnú výchovu. „Veľmi som preto trpela,“ priznáva. Napriek obmedzeniam sa nevzdávala. „Asi v piatom ročníku som samovoľne začala chodiť na riadnu telesnú výchovu. Zatajila som učiteľke svoj zdravotný stav. Robili sme mlynské kolá, stojky na rukách aj hlave, skoky cez kozu aj s premetom, šplhanie na lane či tyči, a ja som bola možno aj lepšia, než niektoré spolužiačky. A v behu, v šprinte som bola najlepšia z triedy.“ Dokonca reprezentovala školu v mestskej súťaži. „Tam som bola samozrejme slabá, veď som nemala žiadne tréningy, ani prípravu,“ dodáva.

Na strednej škole mala zasa zapísaný zdravotný stav, ale nevzdala sa. „Uprosila som učiteľa, inak veľkého fešáka, aby ma nechal cvičiť s ostatnými. Tak sme si dohodli pravidlá, ako budem cvičiť. 'Ja to všetko zvládnem, mne nič nie je,' prosila som profesora,“ má v živej pamäti túto spomienku aj po rokoch.

Jej odhodlanie sa potvrdilo aj na lyžiarskom zájazde, na ktorý išli v druhom ročníku. Každý žiak sa mal zviezť dolu kopcom, podľa čoho ich zaradili do skupín podľa zdatnosti. „Mňa dali do druhej skupiny, väčšina dievčat bola v najslabšej. Ja som v detstve lyžovala s bratom, ale nešlo mi to veľmi na väčšom kopci,“ vysvetľuje a dodáva, že po niekoľkých dňoch spadla a zostala ležať. Telocvikár pribehol a opýtal sa, či je v poriadku. „Bola som v poriadku, no on mi prikázal, že na ďalší deň ostanem na chate, že som veľmi vyčerpaná.“ Poslúchla ho, hoci ju to zamrzelo. „Na ďalší deň som sama išla do skupiny pre začiatočníkov. 'Môžete sa tešiť, Táňa, ste najlepšia medzi najslabšími,' povedal s úsmevom profesor, a ja som sa rozosmiala ako na najlepšom vtipe,“ spomína.

Po škole pracovala ako administratívna pracovníčka, vydala sa a porodila dve deti. Po druhom tehotenstve sa jej zdravotný stav zhoršil. „Kĺby, chodidlá – ledva som chodila.“ Navštívila mnohých lekárov, absolvovala rehabilitácie a operácie chodidiel. „Chodila som s barlami a doktorka mi navrhla, nech požiadam o invalidný dôchodok. Bránila som sa tomu,“ odhaľuje však, že časom si priznala, že to bude najlepšie riešenie.

Počuli ste náš podcast?

No i tak sa nechcela vzdať. „Aj napriek bolestiam a únave som sa nedala odstaviť na slepú koľaj,“ vraví s odhodlaním. Pracovala v Červenom kríži, pomáhala v azylovom dome deťom z detských domovov či matkám bez domova. „Táto práca ma bavila a páčila sa mi. Pomoc mladým ľuďom či matkám ma napĺňala.“

Kvôli častým službám a starostlivosti o deti musela prácu ukončiť. No novú silu našla v joge. „Dcérka mi kúpila na Vianoce video kazetu s cvikmi. Každý deň sme spolu cvičili doma. Aj ma kontrolovala, či správne dýcham,“ vraví, že hoci sa jej niekedy nechcelo, jej dcérka bola neoblomná. Postupne sa jej stav zlepšoval. Neskôr sa pridal aj manžel s knihou o kalanetike. „Naša obývačka sa stala telocvičňou, kde sme v trojici cvičili a tešili sa, hlavne z mojich výsledkov.“

Tatiana si dala ušiť ortopedické topánky na mieru a dnes funguje lepšie. „Poznám veľa ľudí, v mojom veku, ktorí sa sťažujú na bolesti. Ja však každému odporúčam cvičiť,“ vraví rozhodne, pretože s tým má osobnú skúsenosť. Verí, že pevnou vôľou sa dá zvrátiť zdravotný stav. „A to je aj môj prípad. Chodím síce trochu pomalšie ako ostatní, ale zbavila som sa barlí a podarilo sa mi zaradiť medzi 'obyčajných' zdravých ľudí.“ Pani Táňa stále žije naplno a venuje sa mnohým záľubám. Šije na stroji bytové doplnky pre ľudí i psíkov, so svojím štvornohým miláčikom chodí rada do prírody, venuje sa prácam v záhrade, ale miluje i izbové kvety. Teší sa, že ich má viac ako tridsať kusov. Hrdo prezrádza, že uštrikovala približne päťdesiat svetrov a naučila to aj dcérku a syna. Pre svoju priateľskú povahu je veľmi obľúbená. „Rada pomáham ľuďom, známym i neznámym, so záujmom si ich vypočujem, snažím sa poradiť,” vraví o sebe na záver.