V tehotenstve išlo všetko hladko až do osudovej návštevy lekára: Reakcia priateľa ju šokovala!

Potraty sú témou číslo jeden, horúcou a nedoriešenou. Dostávajú nás do úzkych, spôsobujú rumenec na tvári alebo slzy v očiach. Táto problematika sa dotýka každej ženy, i keď to možno nezažila, ale mnohé máme známe, kamarátky, susedky, ktoré si tým prešli. Premýšľame, čo by sme urobili my na ich mieste. Sú medzi nami také, ktoré majú pohotovú a jednoznačnú odpoveď, ale aj také, ktoré premýšľajú, ako by situáciu riešili, keby sa museli rozhodnúť.

Miriam vraví, že nikdy nezabudne na deň, keď jej lekár povedal, že je tehotná. „Necítila som sa vo svojej koži. Stále som bola unavená, trpela som nechutenstvom. Keď som nedostala menštruáciu, zašla som k lekárovi.“ Jej priateľ Jozef sa veľmi potešil. Mirka vraví, že boli spolu takmer dva roky a rok už bývali v jednej domácnosti. Všetko šlo hladko až do ďalšej osudovej návštevy lekára, keď jej oznámil, že má pozitívny výsledok skríningu. „To znamená, že existuje riziko, že dieťa bude mať vrodenú poruchu.“ Tieto slová jej vraj rezonovali v hlave niekoľko dní. 

Prišlo vytriezvenie

Spomína, že neplakala, prežívala iba pocit prázdnoty a bezmocnosti. Prvýkrát sa o tom začali rozprávať až o pár dní. Dovtedy to nikomu nepovedali. „Stále som čakala na nejaké priateľove slová útechy, tak veľmi som ho potrebovala, ale namiesto pohladenia, objatia alebo nastavenia pleca na vyplakanie sme sa doma obchádzali. Napokon mi povedal, že by som si dieťa mala dať vziať, že to bude lepšie.“ Miriam vraví, že práve toto by od Jozefa nikdy nečakala. Bol rodinne založený a zároveň veriaci. Rozplakala sa, ale ani to ho neobmäkčilo. Vraj to tak bude lepšie, nezvládol by sa starať o postihnuté dieťa a ona tiež nie. Celé hodiny debatovali a preberali možnosti, prečo ísť na potrat.

Musela sa rozhodnúť

S odstupom času zistila, že mu ani na chvíľu nenapadlo, čo cíti a prežíva. Bál sa len o seba, aké to bude mať následky a vplyv na jeho život. „Lekár mi povedal, že je šanca, že dieťa bude zdravé, a preto mi odporučil ďalšie vyšetrenia, ktoré by výsledok buď potvrdili, alebo vyvrátili. Po konzultácii s lekárom, kde som bola sama, som sa dlho prechádzala. Prvýkrát som si premietla v hlave všetky možnosti a rozmýšľala, či to zvládnem,“ hovorí o neľahkom rozhodovaní. Pri prechádzke parkom jej prišlo zle a sadla si na lavičku k akejsi babičke. Tá ju zrazu chytila za ruku. „Inštinktívne som ju stisla. Tá pani mi v tej chvíli dala viac podpory ako otec nenarodeného dieťaťa. V tom stisku bolo toľko pochopenia a ženskej sily. Pozrela som sa na ňu a povedala mi, že Pán Boh nám nadelí vždy len toľko, koľko unesieme. Nie viac, nie menej.“ A tieto slová jej pomohli rozhodnúť sa.

Vedela, čo chce urobiť

Po príchode domov povedala priateľovi, s ktorým plánovala založiť rodinu, že nepôjde ani na potrat, ani na hlbšie vyšetrenie, že to zvládne, nech to dopadne akokoľvek. O dva týždne sa Jozef odsťahoval. „Povedala som si, že nebudem ani prvá, ani posledná slobodná matka, sú aj horšie veci. Nakoniec ja, dovtedy neveriaci človek, som vložila svoj osud do rúk niekoho, niečoho, či to bol vesmír alebo Pán Boh, neviem. Keď sa mi narodil zdravý Adriánko, vedela som, že som sa rozhodla správne. Neskôr som stretla svojho súčasného manžela, s  ktorým mám ešte dve dcéry, a viem, že všetko je tak, ako má byť. A bolo by tak, aj keby som sa rozhodla ísť na potrat. Ale toto bolo moje rozhodnutie a moja voľba.“

Adriána je mamou štyroch detí v jednom kolotoči. „Mám trinásťročného pubertiaka, desaťročnú slečnu a dve päťročné dvojičky, chlapcov. Keď som ostala tehotná s chalanmi, mala som tridsaťtri rokov a povedala som si, že toto tretie budeme mať s manželom také ,na starobu‘, na radosť, lebo som si tých starších toľko neužila.“ Keď zistila, že čaká dvojičky a budú mať v trojizbovom byte už štyri deti, oblial ju studený pot. „Pamätám si, ako mi mama povedala, že môžem byť rada. Veď koľko žien má dnes problém mať jedno dieťa a ja po tridsiatke budem mať dve.“ Počas rizikového tehotenstva musela ležať v nemocnici a pôrod bol tiež s komplikáciami a cisárskym rezom. Nasledovalo náročné obdobie, pretože aj staršie deti potrebovali mamu. Bola som unavená, nevyspatá, vyšťavená a s mužom sme žili ako dva tiene, striedali sa v prebaľovaní a staraní sa o deti a domácnosť.

Opäť tehotná?

Dvojičky mali takmer tri roky, keď Adriána zistila, že je opäť tehotná. Spravila si osem testov, kým sa jej manžel vrátil z práce a našiel ju plakať v kúpeľni. Čakalo ich neľahké rozhodnutie. Vďaka skvelému a otvorenému vzťahu všetko v pokoji prebrali a rozhodli sa: „Hoci som nebola na všetko sama a nebola som v kríze ako iné ženy, ktoré podstúpili interrupciu, rozhodla som sa pre ňu. Vedela som, že to už nezvládnem a že to nechcem. Milujem svoje deti, ale mať ich päť?“ Adriána vraví, že už takto to bolo náročné, nielen psychicky, ale aj finančne. Vysvetlila manželovi, prečo nechce dieťa a čo cíti. A napriek tomu, že spočiatku mal na vec iný názor, stál pri nej. „Nikto o tom nevie, je to len medzi nami. Nepotrebujeme, aby sa to rozkríklo po malom meste, v ktorom žijeme. Je smutné, že nielen muži nerešpektujú názor a voľbu ženy na problematiku interrupcie, ale ani niektoré ženy,“ konštatuje. „To, že som bola na potrate, som nie celkom spracovala. Myslím sama v sebe. Rozhodla by som sa tak znova. No prenasledujú ma rôzne myšlienky. Či sa mi to nevráti, či budem zdravá, či budú zdravé moje deti...“ zamyslene končí svoje rozprávanie Adriána.

„Mala som sedemnásť rokov a vtedy pre mňa nebolo možné, aby som vychovávala dieťa, pretože som ani len nemala doštudovanú strednú školu, vhodné rodinné zázemie a podporu, aby sa to dalo zvládnuť. Aj keď som zvažovala všetky možné verzie a scenáre, tak som si vždy uvedomila, že to jednoducho nie je možné.“ Ivana sa teda rozhodla ísť na interrupciu a v súčasnej situácii si povedala, že nebude ticho. Dôvod, prečo sa verejne podelila o svoj príbeh, bol, aby sa zvýšilo povedomie o tom, čo sa deje a kde je problém pri sprísňovaní zákona o interrupciách.

Napísala poslancom, aby nehlasovali

„Keď tento návrh zákona prešiel prvým čítaním, snažila som sa vymyslieť spôsob, ako ovplyvniť jeho ďalšie pokračovanie. Napadlo mi, že poslanci by mali slúžiť ľuďom, ktorí ich zvolili, i keď, povedzme si, u nás to tak nefunguje, ale v ideálnom svete by to tak malo byť. V iných krajinách je úplne bežné, že obyvatelia píšu poslancom, ktorí sú pri moci, svoje návrhy, podnety, ak sa im niečo nepáči. Tak som napísala e-mail tým poslancom, ktorí hlasovali za. Napísala som v ňom, prečo by tak hlasovať nemali, a spomenula som aj svoj príbeh,“ vysvetľuje Ivana, ktorá vďaka vlastnej skúsenosti najlepšie vie, čo žena potrebuje v prípade, že zvažuje interrupciu. „Vyjadrila som aj názor, že namiesto jednorazových príspevkov by sa mali sústrediť na prídavky na deti a podobne.“

Aktívna na internete

Podelila sa o to na Instagrame a ľudia prejavili záujem vyjadriť sa tiež. Preto vytvorila súbor, ktorý vie poslať cez e-mail. Sú v ňom dokumenty ako text, ktorý sa dá použiť, tabuľka s poslancami, ktorí hlasovali za, a ich emailové adresy či kontakty na ich sociálne siete. „Nájdete tam rôzne zdroje pre viac informácií, články a podcasty, zložku, v ktorej sú argumenty, ktoré pripravia ľudí na diskusiu s poslancami, prečo by nemali hlasovať za zmenu v zákone. Točíme aj dokument so Šárkou Nohelovou o celej tejto situácii, v ktorom by sme chceli viacero pohľadov (gynekologička, kňaz, psychológ...).“ Ivana spolupracuje aj s organizáciou Nebudeme ticho. „Ak by som mala vyjadriť svoj názor, tak každý má právo na výber a my by sme mali rešpektovať, ako sa rozhodne. A nech sa rozhodne akokoľvek, mali by sme ho podporiť. A to je aplikovateľné vo viacerých oblastiach života.“

✔ V celosvetovom meradle je viac ako tretina všetkých tehotenstiev neplánovaná a každoročne sa takmer štvrtina tehotných žien rozhodne pre interrupciu.
✔ Približne 25 % svetovej populácie žije v krajinách, kde platí reštriktívny interrupčný zákon (väčšinou v Latinskej Amerike, Afrike a Ázii).
✔ Legalizácia interrupcií len vo veľmi malej miere zvyšuje počet umelých prerušení tehotenstva (to znamená, že zakázaním interrupcií sa ich počet takmer neznižuje) – napríklad v katolíckom Írsku bol zákaz interrupcií, napriek tomu okolo 6 000 írskych žien ročne chodilo na zákrok do Spojeného kráľovstva.
✔ V krajinách, kde sú zakázané interrupcie, sú to predovšetkým ženy zo slabších sociálnych pomerov, ktoré sa rozhodnú pre nebezpečné metódy prerušenia tehotenstva. Tie často vedú k smrti ženy – každých päť minút zomiera vo svete jedna žena na následky nelegálne vykonanej interrupcie (približne 200 000 ročne)