No, bohužiaľ, nebolo. Novorodenecké testovanie zraku ukázalo, že niečo nie je dobre. Neskôr sme si vypočuli krutý verdikt – Patrik má vrodenú poruchu očných dráh a pravdepodobne bude slepý. S dcérou aj so zaťom sme sa vyplakali, ale s prognózou lekárov sme sa nikdy nezmierili a neprestávali sme dúfať, že by sa mohli mýliť.

Každý nás ľutoval

Chýry, že malý sa nenarodil v poriadku, sa rozleteli, veď sme bývali na dedine. Každý nakúkal do kočíka a ľutoval nás. Čas plynul a Patrik rástol. Až raz... Sedela som v kresle a štrikovala. Z klbka, ktoré bolo na zemi, sa odvíjala vlna. A môj vnúčik sa plazil po koberci a tú vlnu chytal do ručičky. Skríkla som od radosti a zvolala: „Veď on vidí!“ A naozaj, začali sme si všímať, že sa začal približovať k predmetom a skúmať ich rúčkou. Reagovať na svetlo… Ďalšie vyšetrenia potvrdili, že zrak sa naozaj začal vyvíjať.

Pomohla modlitba?

Nevesta sa priznala, že Paťkovi každý večer natierala očká výluhom z očianky a pritom odriekala modlitbu: „Daj, Bože, nech Patrik vidí krásu sveta a svoju mamu.“ Ktovie, či pomohlo práve toto alebo viera a nádej nás všetkých, alebo sa vnuk rozhodol, že chce naozaj vidieť tento svet. Dnes je z neho 15-ročný mladý zvedavý muž so štýlovými okuliarmi.