Terezin kamarát sa v 1968 postavil Rusom a tvrdo za to zaplatil! Netušila, že zažije okupáciu

Dnes, keď za našimi hranicami s Ukrajinou zúri vojnový konflikt, mi stále v mysli rezonuje osobná skúsenosť v súvislosti s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968.

Vtedy som už pracovala v Košiciach a veľmi dobre si pamätám, ako sa armáda na tankoch, vojenských vozidlách naložených vojenskou technikou a vojakmi presúvala po ceste okolo budovy, kde som robila.
Ľudia vybehli z budovy a niektorí začali hádzať do vozidiel s vojakmi kamene, neuvedomujúc si riziko svojho konania. Všetci sme to vtedy vnímali len ako neoprávnené vniknutie na naše územie a cítili sme sa v práve.

A hlavne sme si nemysleli, že tieto vojská, ktoré nás oslobodili, by teraz na nás útočili. Vtom sa začala paľba z vozidiel do ľudí. Bolo to desivé a prekvapujúce, našťastie, nikoho nezranili! Ale ľudia si hneď ľahli na zem a ďalší bežali späť do budovy, odkiaľ vybehli, a prvýkrát sme si asi uvedomili, že to myslia vážne a že tu nie sú len akože, na zastrašenie alebo nejaké nastolenie symbolickej moci. Nie, obsadili nás a pokojne by nás aj postrieľali.

Spomínam si aj na osobitý protest môjho kamaráta z našej dediny. V tom čase študoval na Vysokej škole technickej v Bratislave, a to posledný ročník v odbore architektúra. Keďže bol čas prázdnin, zdržiaval sa doma.
Nakreslil veľa takzvaných „bleskoviek“, plagátov aj s karikatúrnymi motívmi na margo okupačnej armády. Povylepoval ich na múry autobusovej garáže v strede dediny. Nikdy na to nezabudnem!

Bol v tom fakt dobrý, vedel kresliť, takže to bolo aj umenie a bolo sa na čo pozerať, ale hlavne ste si na základe toho mohli utvoriť správny názor a ako bonus sa zasmiať na jeho trefných karikatúrach. Veľmi som to obdivovala a myslím si, že mnohí so mnou.

Lenže komunistickým funkcionárom sa to, samozrejme, nepáčilo a to, čo nasledovalo, je ohavnosť. Ale taká bola doba a často na to zabúdame. Myslíme len na to dobré, no na utrpenie mnohých nemyslíme.

Napísali teda udanie na rektorát vysokej školy do Bratislavy a škola zaujala postoj, že nebol pripustený k štátniciam. Tým mu vlastne nebolo umožnené po piatich rokoch úspešného štúdia ukončiť školu a získať akademický titul!

Počula som, že celý svoj život pracoval v architektúre, no neviem presne, ako sa k tomu napokon dostal, keďže nemal titul. Ani neviem, či sa mu ho podarilo získať po roku 1989, lebo si právom zaslúžil. Žiaľ, už dávno nie je medzi nami a tak sa to už ani nedozviem.

No dodnes spomínam na jeho odvážny čin a na to, ako za vyjadrenie názoru a odvahy ho zasiahol nespravodlivý trest. Aj preto by sme si mali vážiť slobodu aj slobodu prejavu, lebo hoci si myslíme, že sme obmedzovaní, ani zďaleka nie sme obmedzovaní tak, ako to bolo kedysi..

Pošlite nám svoje zážitky, príbehy na email novycasprezeny@novycasprezeny.sk a my uverejnené príbehy odmeníme nádhernými knižnými novinkami!