Môj život sa obrátil hore nohami po tom, ako som počula slová – „Nevidím aktivitu srdiečka.“

Prišla som o svoje dieťatko v piatom mesiaci tehotenstva. Nikdy sa nedokážete pripraviť na túto chvíľu.  Neexistujú slová, ktoré by vás utešili. Vidíte tváre svojich blízkych a jediné, čo z nich viete vycítiť je ľútosť. Neostáva vám nič iné iba ísť ďalej.

Tehotenstvo
Zdroj: Shutterstock

Celých 5 mesiacov môjho tehotenstva bolo bezproblémových. Lekár ma ubezpečoval, že všetko bude v poriadku. Rizikový prvý trimester som mala úspešne za sebou a už som na stratu svojho dieťatka ani nepomyslela.  Otec môjho dieťaťa nebol môj manžel. Bol to môj priateľ, s ktorým som chvíľu chodila a chémia medzi nami sa dala krájať.

Neplánovali sme splodiť dieťa ale keď mi tehotenský test ukázal dve čiarky tešila som sa.  Keď sa dozvedel, že som tehotná opustil nás. Pomaly a postupne. Prestal sa so mnou stretávať až kým som sa ja neprestala snažiť získať jeho prítomnosť. To bola prvá rana. Pri srdiečku ma ale hrial tlkot srdiečka môjho nenarodeného bábätka. Sústredila som sa iba na neho. Každú návštevu gynekológa som absolvovala sama. Bábätko rástlo a rástlo a zistila som, že čakám chlapca. Dala som mu meno Xavier.

ilustračná foto
Zdroj: profimedia.sk

Nasledoval deň D! Čakal ma 3D ultrazvuk na ktorý som išla so svojou rodinou a priateľmi. Ľahla som si na stoličku a úplne zbledla. Na obrazovke som nevidela žiadny pohyb ale utešovala som sa, že asi spinká. Začala som uvažovať, kedy som naposledy cítila jeho pohyb. Pred týždňom? Alebo pred dvoma? A potom prišla tá veta. „Je mi to ľúto ale nevidím žiadnu aktivitu srdiečka.“

Môj svet sa zrútil. Nevedela som, čo robiť.  Doteraz neviem, ako mám žiť, aby som necítila tú bolesť. Cítim v srdci dieru, ktorú tam zanechal môj nenarodený syn a každý deň sa pýtam, prečo nemohol uzrieť tento svet.