Tiež vynechávate otca zo svojho života? Pozor, chronické mlčanie môže všetko pokaziť!

Možno to poznáte tiež. Voláte domov a zdvihne otec. Vymeníte si zopár nezávažných slov a vypýtate si mamu, lebo už potrebujete prejsť k veci. „Nie je tu. Veď mi povedz, čo potrebuješ,“ vraví. A potom si uvedomíte, že takto je to vždy. Ani vám len nenapadne, že by mohol vedieť, pohľadať, zistiť, poradiť, nájsť.

„Môžem nariekať, koľko chcem, že môj vlastný otec vie o mne tak málo, že nie je vtiahnutý do môjho života. Ja ho tam totiž nepozývam. Kým je tu mama, automaticky je to ona, koho si pýtam k telefónu,“ vraví nám z duše jedna blízka osoba. A preto si myslíme, že všetkým tým vynechaným otcom a chlapom všeobecne dlhujeme pár vrúcnych slov.

Kto videl film Všetci sú v pohode, vie, o čom je reč. Sú rodiny, v ktorých sa hlave rodiny nič háklivé nevešia na nos. Chlap ostáva „odpojený“ vo veľkých a pre istotu aj v malých veciach. Objednám maliara, kúpim luster, drámu v škole vyžehlím sama, zaokrúhlim minuté sumy smerom nadol a nie, nie, v tej polievke nie je zázvor, čo si.. Tak to vraj robia múdre ženy, aby mali pokoj. Vonkoncom si nemyslíme, že naše polovičky potrebujú vedieť všetko, božechráň.

Kašlať na zázvor, niekedy ide o viac. Falošný pokoj v dome niečo stojí. A vôbec – stojí za to? Vynechávaný otec de Niro zo spomínaného filmu precitol až vtedy, keď jeho žena zomrela a on zistil, že o svojich štyroch dospelých deťoch nič nevie. Oni sa do rodného domu zrazu nehrabú, ktovie prečo. Tatko sa teda musí vybrať na cestu a zistiť, KTO sú jeho deti a AKO sa naozaj majú. Jedna dcéra je tesne pred rozvodom, druhá žije so ženou a spolu vychovávajú dieťa, len to akosi zabudla povedať svojmu rodičovi, no a synovia, tí tiež neurobili dieru do sveta. Scenár de Nira nešetrí. Filmovému tatkovi to ani dlho netrvá a pochopí, čo presne bolo zle. „Ockovi to radšej nepovieme“ nie je nič iné len prezlečený strach z toho, že ocko s nami asi nebude spokojný.

Keďže po príklady si do jaskyne chodíme dosť často a nachádzame tam hotové poklady, nakukneme tam opäť aj so vzťahovou konzultantkou Irenou Vavrincovou. „Hrdinkou jaskyne je žena, ktorej úlohou je udržiavať oheň nielen vo svojom srdci, ale hlavne pod polievkou, šiť kostenou ihlou kožušinové baranice, dekorovať steny jaskyne pazúrikom a popritom obriadiť deti aj predzáhradku jaskyne. Muž nie je doma. Asi stopuje nejakého, dnes už vyhynutého, ale určite obrovského, zvera, aby uživil rodinu a aj svoje evolúciou sa rozvíjajúce ego.“

A teraz skok do dneška. „Ženám aktivačné nasadenie z tohto obdobia zostalo a vďaka emancipácii sa pokojne preháňajú aj tam, kde sa kedysi pásli spomínané zvieratá naháňané ich mužmi,“ pokračuje Irena. Na rovinu povedané, robia si, čo chcú. „Muži toľko šťastia nemali, priestor, na ktorom sa môžu realizovať, rapídne zmenil svoju podobu. V podstate môžeme nadnesene konštatovať, že nám dnes na našich mužoch a otcoch prekáža mimopracovná nečinnosť. Hoci sme ich do nej možno dohnali samy našimi ambíciami a vrtuľami v zadku, však.

Toto nechcené dedičstvo prežíva a pretavuje sa do dôverne známeho myšlienkového toku: Ak by som mala čakať, kedy to napadne jemu, desaťkrát to urobím sama alebo Kým mu to vysvetlím a kým to pochopí, tak aj zabudnem, že som to už dávno zariadila, a tiež Bez tých jeho rečí pokojne môžem byť. Jedinou ženou, ktorá zdieľala s mužmi svoje myšlienky a činy v podstate v jednom kuse, bola Johanka z Arku a vieme, ako dopadla,“ usmieva sa Irena.

„A čo je na tom, povieme si. Ak treba, dokážeme iks vecí expresne vybaviť bez toho, aby sme svojho chlapa čo i len informovali, nieto ešte žiadali o pomoc. Z času na čas sa brehy vylejú a vy vrieskate: Na všetko som sama! Žehliť veci v škole, zháňať ortopéda, logopéda, kimono, tortu, vysvetliť dieťaťu nutnosť kaderníckeho zásahu a nakresliť návrh knižnice.

Keď sa troška vydýchame, tak niektoré z nás zavolajú mame, a ak to zdvihne otec, snažia sa konverzovať o nezaťažujúcich a neškodných témach, lebo však načo ho (rozumejte muža) zaťažovať? Minule mama vravela, že mu bolo zle, tak nech sa zbytočne netrápi našimi životmi, však my sa už nejako zariadime. Niektoré z nás nezaťažujú ani svoje mamy. Majú svoju pomyselnú jaskyňu a obrovský pozemok okolo nej a o svojom opotrebovaní životom nehovoria ani s jedným rodičom.

Žijú v presvedčení, že o smútok, hanbu, pochybnosti, bolesť alebo fatálny stret so životom sa deliť s tými, ktorí nás priviedli na svet, netreba. Pretože by ich zaťažili alebo aktivovali pochybnosti v zmysle: kto urobil vo výchove chybu. Podstatné je nezlyhať, aby si ‚starouši‘ nemysleli, že nemajú byť na koho hrdí, však čo nezvládne terapia, to sa stratí v mlčaní a v premýšľaní. Nič to, že nám život nevyšiel, hlavne, že sme mali pekné počasie,“ vraví Irena Vavrincová.

„Sebestačné tendencie našich prababiek a babiek podporovali aj publikácie zamerané na správne inštalovanie mašle do vlasov, štípanie sa do líc, utíšenie detí a hlavne neobťažovanie živiteľa domu, sotva vkročí do dverí,“ myslí si Irena Vavrincová. Práve pre tú poslednú vec sa zástup našich kamarátok delí na dve línie. Katka volá svojmu mužovi porada-neporada, hneď ako objaví v zrkadielku poznámku, že ich syn naháňal po chodbe rolku toaletného papiera, a povie mu aj to, že sa jej cestou z práce podarilo trolilinku ťuknúť nárazník.

Opačný extrém reprezentuje neznáma z internetu, ktorá si dá urobiť kuchyňu na mieru, ale z obavy, aby jej muža netrafil šľak, donúti poskytovateľku vyrobiť falošnú zmluvu s nižšou cenou a tú mu potom ukáže. A ešte sa aj cíti ako hrdinka, pretože Jožo si úniky z domáceho rozpočtu vôbec nevšimol. Len na okraj, ten jej Jožo nie je tyran a mameluk, akých sú o siedmej večer plné správy, je vcelku normálny, reakcie primerané. To len jeho žena je chronická zatĺkačka.

Chceme ich chrániť? Ale pred čím? Pred nástrahami života? Táňa: „Ženy nášho rodu to takto robili vždy, a tak nás babka, tety a mama vychovávali k pomýlenej diplomacii a ani o tom nevedeli. Mamka po nociach (počkala si vždy, kým bude otec na služobke) tapetovala kuchyňu a sťahovala nábytok a keď otec ráno uvidel výsledok, buď mávol rukou, alebo jej nanajvýš povedal, že ružová maľovka v záchode teda určite nie,“ vraví Ivana a pokračuje.

„Otec nechodil do obchodu, s nami na polikliniku, na rodičovské ani do banky. Vreckové sme si pýtali vždy od mamy. Iba raz som si vypýtala od otca na zošit a on mi dal dve koruny (!), a to už bolo pekných pár rôčkov po Nežnej. Podľa maminho vzoru som si zvykla nezaťahovať otca do mojich vecí. Prijímačiek, školy, roboty, starostí s deťmi. Dnes musím skonštatovať, že škoda. Pritom ocko nikdy nebol nejaký gaučový trúdik, je to jeden normálny, v meste populárny chlap.“

Naša známa Janka by pokojne mohla robiť svadobnú koordinátorku, pretože to, čo dokáže zorganizovať poza chrbát svojho muža, by bolo pre inú ženu na infarkt. Vrátane filmovej Mary. „Keby si sa nepýtala, ale rovno povedala, že vo štvrtok sa u vás maľuje, hádam by ti len hlavu neodrhol,“ predhodíme. Jana krúti hlavou, div si nezlomí krk. „Dva týždne by som mala doma peklo. Že načo. Že to spraví sám. Ale v lete, lebo teraz by to neuschlo... Presne ako vtedy, keď som chcela nad posteľ čítaciu lampu a on vyhlásil, že tá stena je príliš pekná, aby sa do nej vŕtalo, čítaj si inde a basta.“

A tak si Jana vyčká na vhodný deň. Ešte predtým odnáša zo spálne kúsky nábytku, tu zvesí obrázok, tam odinštaluje záclonku, neviditeľne oblepuje zárubne lepiacou páskou. V deň D urobí manželovi raňajky a odprevadí ho do práce. Potom sa priženie inferno, Jana zbesilo odsúva nábytok, prikrýva ho igelitom, odovzdáva kľúče susedke, skáče do auta, privezie maliara (dva mesiace hľadala chlapa, ktorý sa s jej mužom nepozná, a teda mu nič nevykváka), odrobí svojich osem hodín a priebežne kontroluje chlapíka, ako to stíha, popoludní zahládza stopy, vetrá, fénuje steny a varí večeru.

Počúvame, smejeme sa a prisaháme samy sebe, že takto nikdy nedopadneme. Dievčence, ktoré roky pozorovali svoju mamu, ako pred otcom zásadne (a asi aj zbytočne) spúšťa jednu tretinu ceny svojich kostýmčekov, parfumov a kabeliek, často urobia čelom vzad a vydajú sa opačnou cestou. Aj za cenu hádok. Nech! Vpochodujú do spálne v nových čižmách, prinútia muža, aby si pričuchol, pohladkal, veď je to pravá koža a tá čosi stojí, zamávajú cenovkou pred nosom a neprestanú s tým dovtedy, až sa začne seriál Najväčšie letecké katastrofy a muž ich poprosí, aby láskavo uhli nabok.

„Bonznem na seba ešte aj to, čo netreba. Aj deti vediem k tomu, že pred ockom predsa nemusíme mať tajomstvá. Koľkokrát ma prosia, ale neuprosia. Keď mal syn päť, raz našiel v kríkoch mŕtvu vranu, vytrhol z nej to najväčšie pierko a kým som sa spamätala, tak si to pero vopchal do úst. Päť minút som kolabovala, nasledoval telefonát pediatričke a potom manželovi. To som mala držať bobríka vysokého utajenia a po tri dni sledovať synáčika, či mu náhodou nezačína tiecť pena z úst? Len ja sama a moje obavy? Nikdy,“ dušuje sa Zdenka.

Ale čoby. Niektorým z nás sa neosvedčuje ani len jemne informovať muža o tom, že hodláte zavolať inštalatéra, pretože naozaj nepotrebujeme počúvať urazené, pyšné, skrz-naskrz zakomplexované poznámky: Ak si myslíš, že na to nestačím, zavolaj si, koho chceš. A vôbec, rob si, čo chceš.

„Proste sa mi nechce počúvať ho. A vždy je lepšie povedať, že idem do večierky po strúhanku, ako to, že mi došli cigarety a ja mám na jednu strašnú chuť, nie?“ vraví jedna z nás. Sestra mi ukazuje fotku svojej malej. Deti sedia v kruhu a papajú z misky. Som šokovaná. Ty jej dávaš hranolčeky?! Psst, ‚manžimu‘ som povedala, že je to jablko.“

„A ináč, už vyšla trojka Fifty shades, Lenka ju má,“ vraví mi sestra. „A to čo je, to fifty šejds?“ vchádza do kuchyne mama a zapája sa do debaty. „Maminečka, sorry, ja to síce doma mám, aj jednotku, aj dvojku, ale nedonesiem. To by sa ti nepáčilo. To nie je pre teba, je to oné... hnusné,“ hapká voľaktorá. Mama sa čuduje.

„EŠTE to nie je pre mňa, alebo UŽ to nie je pre mňa? A vôbec, prečo to čítate, keď je to hnusné?“ A vy jej neviete vysvetliť, že ju chcete uchrániť presne tak ako svoje deti. Nielen od úpadkovej literatúry, ale aj od blbých správ a niektorých detailov z vašej zdravotnej dokumentácie či o mizernom stave vášho bankového konta. Nemusí vedieť všetko. Ani to, že váš chlap sa nie vždy správa ako chlap.

Vydala mamička najkrajšiu dcérušku... Máme kamarátku, ktorá prišla o vytúžené dieťatko, no svojej mame sa odvážila zavolať až vtedy, keď kráčala s kufríkom z nemocnice a bolo po všetkom. Zavaliť ju smútkom, kým bol čerstvý, surový, nemohla. Chápeme.

„Láska k rodičom je dominantnou hnacou silou, ktorá nás niekedy núti mlčať. Ale aj tu platí staré známe: Cesta, ktorá nás dovedie tam, kde sme nechceli byť, býva vydláždená dobrými skutkami. Ohľaduplné mlčanie nás totiž vzďaľuje od tých, ktorých máme najradšej, a spôsobuje, že sa stávame pre seba cudzincami,“ uzatvára tému naša vzťahová konzultantka a je akurát najvyšší čas. Treba zavolať otcovi.

Takže. Drahí naši, muži, otcovia a mamky, momentálne sme doma naozaj všetci v pohode. Ale keby sa niečo náhodou zmenilo, dáme vedieť. Naozaj.