V čase, keď Saša (45) sedela v policajnej cele, jej obviazaná ruka pulzovala od bolesti a počúvala obvinenia vznesené proti jej osobe, začala premýšľať nad tým, ako sa jej život mohol tak rýchlo vymknúť spod kontroly... Predtým bola matkou dvoch detí, ktorá ctí zákony. „V ten deň som mala na školskom koncerte počúvať svoju pätnásťročnú dcéru. Namiesto toho ma zatkli a obvinili z kriminálnej činnosti. Celé tri hodiny som strávila na polícii. Bolo to najhlbšie dno, na ktoré som sa kedy dostala, a pritom som sa cítila nevinná,“ spomína žena skúšaná osudom. Vraví, že dnes už hnev a strach pominuli...

Bola šťastná, že ho má

Jej život bol normálny až do jedného marcového rána. Pri sprchovaní si nahmatala hrčku v pravom prsníku. „Keď mi lekári v nemocnici oznámili, že budem potrebovať mastektómiu, chemoterapiu a rádioterapiu, manžel ma pevne držal za ruku. Povedali, že prídem o prsník a vlasy. Čakali ma mesiace liečby. ,Miláčik, dostaneme sa cez to,‘ povedal Rišo a odhodlane sa mi pozeral do očí.“ Saša bola šťastná, že je jej muž aj po desiatich rokoch manželstva taký spoľahlivý a láskavý. „Keď som sa nejaký čas po operácii postavila pred zrkadlo, stál vedľa mňa a hovoril: ,Si stále krásna a pre mňa budeš i naďalej.‘ A mne vtedy tiekli slzy po lícach,“ hovorí o ťažkom období.

 

Nevinná hra

Saša tvrdí, že práve v tom neľahkom období cítila, že sú si bližšie ako kedykoľvek predtým. Zároveň si uvedomovala, že i pre manžela bolo obdobie liečenia ťažké. Okrem práce sa musel starať o domov a o obe Sašine dcéry z predchádzajúceho manželstva, pätnásťročnú Katku a o rok mladšiu Janku. Spokojne súhlasila, keď sa spýtal, či môže ísť na tenis s jednou zo svojich kolegýň.

Bola o pár rokov staršia ako on a Saša vedela, že si v práci rozumeli, ale ani jej nenapadlo, že by mohlo pre jeden zápas hroziť nejaké nebezpečenstvo. Keď jej manžel Richard prišiel v ten večer domov, oči mu žiarili nadšením. Rozplýval sa, aká je Dana skúsená hráčka! A hneď prosil, či môže ísť znova hrať. Odvtedy začal chodiť pravidelne každý týždeň.

Toto od neho nečakala

V tom čase nastúpila na chemoterapiu. „Vlasy mi vypadávali, cítila som sa škaredá. Deň pred druhou chemoterapiou bol Richard zase preč. Ako utekali minúty, chodila som po dome a zúfalo som potrebovala jeho pevné objatie. Potom mi zavolal: ,Som na ceste, neboj, ale chvíľu to ešte potrvá, je veľká dopravná zápcha.‘ Bolo to jeho hlasom alebo tónom jeho hlasu, neviem, ale zrazu som vedela, že klame.“ Chorá a slabá Saša našla odvahu, sadla si do auta a zašla pred dom, kde bývala Dana. Tomu, čo tam videla, nemohla uveriť. Auto jej manžela stálo pri chodníku pred Daniným domom. Bála sa priameho stretnutia, tak sa vrátila domov a čakala, kým dorazí Richard.

„Prišiel, pozrel sa na mňa a začal znovu klamať. Srdce mi búšilo ako bláznivé, ale stlačila som si palce v dlaniach a odhodlane som mu povedala: ,Videla som tvoje auto pred Daniným domom, bol si s ňou!‘ Rýchlo ma objal: ,Neblázni, Saša, nič sa nedeje, len sme prišli skôr a Dana mi ešte chcela dať nejaké papiere. Zdržal som sa u nej na káve. Vieš, potreboval som trochu oddychu, porozprávať sa s niekým.‘“ Na otázku, či má pomer, reagoval so šokovaným výrazom: „Samozrejme, že nie,“ odpovedal. Objal Sašu a tá mu musela veriť. Potrebovala totiž všetku svoju energiu na boj s rakovinou. Nechcela teraz riešiť neveru.

K všetkému sa priznal

Keď sa jej liečba skončila, bola nadšená, ale Rišo vyzeral, že až takú radosť nemá. Doma sa vyskytoval len občas a Saša sa, samozrejme, trápila. Trvalo to skoro rok, potom to už nemohla vydržať. „Povedala som mu, že viem, že má pomer. Tentoraz neklamal, prosil o druhú šancu, sľuboval, že aféra, ktorá sa začala, keď som ochorela, nemala žiadny význam. Ale už som mu nemohla znovu začať veriť.“ Vyliečená Saša bola veľmi nahnevaná. Nie div. No väčšinu svojho hnevu sústredila na Danu.

„Vedela, že mám rakovinu, a napriek tomu spávala s mojím mužom. Musela som jej to povedať. Zašla som k jej domu, srdce mi búšilo, zatiaľ čo som zvonila na zvonček. S rukou v bok si ma prehliadla od hlavy až k päte. Otvorila som ústa, že začnem hovoriť, ale ona mi zabuchla dvere priamo pred tvárou. Úplne bez seba od hnevu som búchala na sklenú dosku vo dverách, až mi zrazu ruka prešla cez ňu. Kĺby porezané, krv tiekla prúdom, začala som omdlievať.“ Saša sa po tejto spontánnej reakcii odviezla do nemocnice s provizórne obviazanou rukou v svetri.

Rišo sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti a začali riešiť rozvod.
Rišo sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti a začali riešiť rozvod.
Zdroj: shutterstock

Koniec trápenia

Ako najbližšieho príbuzného zavolali manžela. Saša vraví, že keď ho naposledy držala za ruku, prúdili do nej lieky na chemoterapii. Teraz však boli v tej istej nemocnici z úplne iného dôvodu a v inej situácii. „Za závesom okolo postele som zaregistrovala policajta. O chvíľu som si uvedomila, že tam bol, aby ma zatkol. Dana ma udala na polícii a Richard im povedal, kde ležím. Keďže to bol malý priestupok a nikdy predtým som nemala problémy, po spísaní protokolu ma pustili.“

Rišo sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti a začali riešiť rozvod. Saša obdobie nasledujúcich dvoch rokov opisuje ako veľmi ťažké. V tom čase sa v jej rodine stalo niečo neočakávané, niečo, čo jej však pomohlo zvládnuť stroskotanie manželstva. „Volali mi z miestnej nemocnice, že môj deväťdesiatročný otec má zlomenú bedrovú kosť. Odtiaľ ho presunuli do ošetrovateľského domu, kam som za ním často jazdievala. Personál tam bol priateľský, otcovi nič nechýbalo. Ale jedného dňa, keď sme sa lúčili, mi držal ruku o niečo dlhšie. Pozrela som sa mu do očí a videla, že je príliš hrdý, aby vyslovil to, čo ho zrejme už dlho ťažilo: ,Prosím, vezmi ma k sebe domov.‘“

Najlepšie rozhodnutie v živote

S odstupom času to táto silná žena považuje za najlepšie, čo mohla urobiť. Jediné, čo vtedy chcela, bolo vrátiť sa k normálnemu životu. Váhala, či to zvládne, ale bolo jej jasné, že otca nemôže sklamať. Vzala ho k sebe domov. „Keď som videla jeho rozžiarené oči, uvedomila som si, že je čas prestať neustále preberať bývalý život a začať sa starať o ten súčasný. Otec sa ku mne nasťahoval takmer dva roky od manželovho odchodu.

Bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som kedy urobila. Starostlivosť o neho ma rozptýlila od neustáleho smútenia za Richardom. Otec mi ukázal, ako si užívať tie vzácne okamihy, ktoré robia život zmysluplným. Keď spolu sedíme na záhrade alebo hráme spoločenské hry, jeho radosť a nadšenie i z tých najmenších vecí ma nútia smiať sa. A to je niečo, čo som si myslela, že už nikdy nezažijem. Vďaka otcovi som zase našla zmysel života.“