Eva dostala varovanie pred synovou nehodou: Zo záhadných znamení jej dodnes behá mráz po chrbte

Príbeh sa stal 13. 2. a syn Juraj sa narodil 13. 3. v znamení rýb. Žeby to bolo znamenie? Veď posúďte samy.

Bol utorok večer a zazvonil mi mobil. Volala mi mama a hovorí: „Predstav si, ležím v obývačke a zrazu počujem v kuchyni silný buchot. Myslela som si, že spadla polička na stene, lebo je na takých malých úchytkách. Idem sa tam pozrieť a polička bola na mieste. Pozriem dolu na skrinku a tam bola položená sklená tácka v tvare ryby. Bola rozbitá na 5 kúskov a jeden úlomok z nej bol na zemi.“ Ešte sme si vraveli, ako sa to takto mohlo rozbiť, asi nejaké znamenie.

V stredu ráno mi dcéra písala na čete: „Kde máš Juraja, už je doma?“ „Nie, ešte je v práci, prečo sa pýtaš?“ „Lebo mám zlý pocit, že sa niečo stane.“ Upokojila som ju, že je všetko v poriadku. No sama som bola nepokojná, večer mama a teraz dcéra. A hoci má syn už svoju rodinu, predsa len som sa oňho bála. Jazdí kamiónom do zahraničia, a tak som vzala mobil a prezvonila ho. Zavolal mi naspäť a bola som rada, že je všetko v poriadku, keďže v tom čase bol v Rumunsku.

V piatok sa vrátil domov a spýtal sa, či im postrážim dcérku, že by chceli ísť na víkendový wellness pobyt. Súhlasila som, veď nech si oddýchnu, lebo v pondelok ráno mal zase ísť späť do Rumunska. V nedeľu som mu nachystala jedlo na cestu, napiekla, kedže boli s manželkou preč, a tešila som sa, keď poslal fotky z bazéna. V nedeľu večer prišli po dcérku, rozlúčili sme sa a v pondelok ráno som sa prebudila a prezvonila ho. No nezavolal mi naspäť, ako zvykol. Prešla polhodina a stále nič. Vtom zazvonil mobil a jeho manželka mi oznámila, že Juraj mal nehodu, že na diaľnici do neho narazilo auto zozadu. Jeho auto je celé rozbité a odťahovka ho berie do šrotu. Ja jej hovorím: „Nežartuj, veď on je dobrý šofér.“ Nemohla som tomu uveriť.

Vytáčala som jeho číslo a po chvíľke mi niekto zdvihol mobil. Neznámy hlas mi povedal: „Váš syn mal nehodu a už je stabilizovaný. Asi má polámané rebrá, práve ho vezieme do nemocnice.“ Bol to pre mňa šok. Veď večer sme boli spolu a teraz leží v záchranke? Rýchlo som si vybavila v práci voľno a šla do nemocnice. Našla som ho na urgentnom príjme, ale nepustili ma za ním. Museli sme aj s jeho manželkou čakať. Keď som ho konečne uvidela, bolo mi do plaču. Tvár mal doráňanú, ústa krvavé, povybíjané zuby, prasknutú čelusť, rebrá nemal zlomené, ale doudierané. Pohľad naňho bol hrozný a ja som mala čo robiť, aby mi z toho všetkého neprišlo zle. Veľmi som sa oňho bála.

Keď mu bolo lepšie, porozprával mi, ako doňho zrazu narazilo auto a on nechápal, čo sa deje. Pamätal si, že sa zošuchol po náraze pod volant vozidla, zuby prehĺtal a vypľúval. Cítil hroznú bolesť v tvári a na rebrách. Chcel sa dostať von z auta, ale dvere sa nedali otvoriť. Bál sa, že doňho budú narážať ešte ďalšie autá. Rýchlo odtiaľ preč! Ani nevedel ako, ale podarilo sa mu pootvoriť dvere a nejako pretlačiť von, kde už zamdlieval a tam mu bola poskytnutá pomoc. Môžem povedať, že auto bolo úplne rozbité a môj syn sa druhýkrát narodil. Niekto tam hore ho musí veľmi ochraňovať, že to prežil. Žeby tá rozbitá sklená tácka v tvare ryby bola predzvesťou nešťastia? My si myslíme, že áno.

Eva

Niekedy k nám prichádzajú predtuchy, inokedy varovné sny, ale málokedy im venujeme pozornosť. Koniec koncov, aj keby sme im rozumeli, vedeli by sme niečo zmeniť? Našťastie, tento príbeh mal šťastný koniec a syn pani Evy prežil ťažkú haváriu a nemal ani veľké zranenia. A hoci pani Eva stále stráži jeho kroky, možno je čas pustiť ten strach s dôverou, že niektoré veci nedokážeme ovplyvniť.