O tom sa NEHOVORÍ: Žena odišla z práce, lebo chcela začať odznova, ale nevyšlo to! Čo urobila?

Aj vy tak rady čítate príbehy žien, ktoré sa rozhodli, že zmenia svoj život, a začali napríklad podnikať a objavili zlatú baňu? Alebo mnohé sa rozhodli počúvať svoju dušu a začali robiť to, čo ich baví, čo ich neskôr začalo aj živiť. Poznáme tiež krásne príbehy žien, ktoré boli nešťastné vo vzťahu, našli odvahu zahodiť roky zúfalstva a majú oveľa krajší a obohacujúcejší vzťah. Všetky sa rady posilňujeme takými príbehmi, že aj my raz možno dokážeme zmeniť svoj život k lepšiemu.

Lenže veľmi málo sa hovorí o ženách, ktoré sa naozaj snažili zmeniť svoj život, no nevyšlo to a museli sa vrátiť akoby na východiskový bod, tam, kde začali. Či už v podnikaní, kreatívnej tvorbe, písaní blogu, na sociálnych sieťach, vo vzťahu, pri presťahovaní, alebo v práci v zahraničí zažili len sklamanie, smútok, zmätok a hanbu. Aj o týchto ženách treba hovoriť, lebo práve takých je oveľa viac než tých, ktorým sa to podarilo. Z pochopiteľných dôvodov sa hanbia a svoje príbehy nezverejňujú, no práve tie sú poučné pre nás všetky. Lebo z týchto zdanlivo neúspešných príbehov sa vieme naučiť ešte viac ako z tých úspešných. Ako z toho Aleninho.

Milovala som psychológiu a veci medzi nebom a zemou. Veľa som sa v tejto oblasti vzdelávala a chodila na rôzne kurzy, až som nadobudla pocit, že toto je to, čo by som chcela robiť. Mnohé duchovné učiteľky a koučky ma už neinšpirovali. A keď som začala svojim kamarátkam hovoriť, čo by mohli zlepšiť, zmeniť, všetky mi vraveli, aká som v tom dobrá a ako im to pomohlo.

Dovtedy som pracovala na úrade ako ekonómka, práca ma ubíjala, nič mi neprinášala, potrebovala som novú vzpruhu. Založila som si živnosť, stránku na Facebooku a začala sa „predávať“. Verila som, že vesmír je na mojej strane, veď mi dal toľko indícií a že to pôjde samo, prirodzene, bez námahy. Dostávala som sa do povedomia mnohých a naozaj som mala aj prvé klientky. Začínala som si viac veriť, no stále som mala aj pôvodnú prácu. Keď ich bolo dostatočne veľa, z práce som odišla.

Koho by to nepovzbudilo, keď sa všetko rozbehlo, ako som predpokladala? Tešila som sa, že som to dokázala. Nebol to žiadny veľký zárobok, mala som dokonca menej ako na úrade, ale verila som, že to bude len stúpať. No prichádzali vlny, raz bolo viac klientov, inokedy celý týždeň iba jeden človek. Bolo to nestabilné a nedokázala som z toho vyžiť. Stále dookola som analyzovala, čím to je, či mám málo sebadôvery alebo sa príliš bojím. Nerobím to s dostatočnou ľahkosťou alebo láskou? Nakoniec som neutiahla ani nájom za miestnosť, v ktorej som koučovala. Keď som ju stratila, všetko šlo dolu vodou a nakoniec som sa musela zamestnať v „normálnej“ práci, vo firme, kde som nechcela robiť, a živnosť som pozastavila.

Nie je jednoduché vyhodnotiť si to ani po piatich rokoch. Vtedy som bola sklamaná sama zo seba, obviňovala som sa, že som taká úbohá, že nedokážem ani robiť to, čo najviac milujem a na čo som predurčená, ako som verila. Pomáhala mi myšlienka, že je to skúška, ktorá ma posilní, ak ju spracujem pozitívne. Ale dlho som sa hanbila a dnes to beriem tak, že som naozaj nebola pripravená, dostatočne si neverila, a teda som nemohla ani odovzdávať druhým to, čo potrebovali. Neustále pochybnosti nie sú zrovna dobrý štart. A keďže mi tie pochybnosti zostali, ani sa nepokúšam znovu to robiť. Možno raz...