Naša láska k folklóru je osudová
Dcéra Lucia a mama Zdenka Lekárové z Drahoviec:
34-ročná Lucka strávila detstvo u babičky Anny, ktorá denne nosila drahovský ľudový kroj, mala krásnu starodávnu truhlicu plnú krojových súčastí a spolu s dedkom viedli typicky sedliacky dedinský život. „Ja som to od narodenia nasávala. Folklór a ľudové umenie je u mňa niečo ako ‚genetická predispozícia‘. Dá sa povedať, že moja láska k folklóru je osudová. Sotva som vedela rozprávať, už som vystupovala v kroji pred ľuďmi.“ Mama Zdenka, ktorá sa venuje tvorbe nových ľudových krojov a ich súčastí a oprave jestvujúcich, pridáva: „Môj dedko patril medzi zakladajúcich členov teraz už storočnej dychovej hudby Drahovčanka, bol veľký muzikant a ‚šoumen‘. Žili sme hudbou a v porovnaní s dneškom akosi veselšie. Popri ťažkej práci okolo hospodárstva sa rozvíjali i krásne tradície a zvyky.“
Celá rodina spolupracuje
Zdenka viedla k ľudovým tradíciám aj svoje deti, dvoch synov a dcéru. Aj manžel spolupracoval s folklórnymi telesami. Najstarší syn je kapelníkom v dychovej hudbe Drahovčanka. Prostredný syn je skvelým saxofonistom. Lucka zase okrem folklórneho blogu tancovala, spievala a účinkovala s kapelou a bratmi na svadbách, plesoch. „Časom som sa vyprofilovala na moderátorku oblečenú v ľudovom kroji. Pridala som aj hovorené slovo a začala účinkovať v scénických pásmach. Mám výhodu v tom, že podľa toho, v akom regióne sme práve vystupovali, taký kroj mi mamička zhotovila.“
Lucia: Z lásky k mame, babičke a k všetkým predkom ženského pokolenia
„V živote som už zažila veľa situácií – vyštudovala som vysokú školu, zažila obdobia spokojnosti, radosti, ale aj nezamestnanosti, smútku a choroby. Robila som modelku, chcela som byť letuška, učila som na viacerých vysokých školách, opatrovala som deti a všetkých, ktorých bolo treba, okopávala som ruže, aj kukuricu, pásla husi, predávala zeleninu, robila som sprievodkyňu po Ríme, piekla som zákusky na svadby a oslavy, mala som na sebe 28-krát svadobné šaty (a predsa som sa nevydala), pracovala som s mladými, starými, obvinenými a odsúdenými, hájila som záujmy všetkých psíkov sveta.
Na pozadí tohto môjho životného filmu sa nevtieravo formoval vzťah k folklóru. Mama sa vypracovala na vychytenú reštaurátorku a autorku ľudových krojov a tvorila aj pre mňa. A už bol iba krôčik k tomu, aby som tancovala, spievala, kroje mi začali ‚voňať‘´. Inštinkt k folklóru sa vo mne prebudil z lásky k mame, milovanej babičke, a v podstate ku všetkým predkom ženského pokolenia, ktorí folklórom žili a milovali ho. Keď sa oblečiem do niektorého z folklórnych outfitov, cítim v sebe obrovskú hrdosť. Milujem mojich predkov, folklór, folkloristov, tradície i Slovensko...“
Namiesto kvantity kvalita
68-ročná mama Zdenka pracovala celý život ako stavebná inžinierka, ale relaxovala pri vyšívaní. A teraz na dôchodku sa krojom venuje naplno. „Vždy, keď mi spod rúk vyjde vydarený kúsok, veľmi ma to nabije energiou, motivuje a inšpiruje k ďalšej práci. Ale tvorba krojov a krojových súčastí a najmä dôraz na dodržiavanie regionálnych autentických techník, materiálov a vzorov je veľmi náročná a namáhavá. Keďže som detailistka a neuznávam kvantitu namiesto kvality, mám rozpracovaný návrh aj niekoľko dní. Neustále dolaďujem detaily, fantazírujem, premýšľam, aby keď kroj uzrie svetlo sveta som sa mohla smelo pozrieť ľudom do očí a povedať: áno, to som robila ja.“
Vznikol problém s nedostatkom krojov
Pani Zdenka vysvetľuje, že v začiatkoch novej tzv. modernej éry dychovej hudby Drahovčanka nastali problémy s krojmi. „V tom čase do dychovky okrem mojich synov pribudlo naraz veľa mladých začínajúcich muzikantov. Kroje starších muzikantov boli už nepoužiteľné a zabezpečiť nové bolo náročné z hľadiska potrebného materiálu, ktorý v obchodoch vtedy nebolo dostať kúpiť. A tiež vyšitie košieľ pomerne komplikovanou drahovskou technikou si vyžadovalo zručnosť a prácu viacerých žien, aby sa jednorazovo dosiahol želaný efekt. Keďže ochotných žien bolo málo, do práce som sa pustila ja s mojou vtedy žijúcou mamou. Postupne v priebehu sezóny sme zabezpečili 10 krojových košieľ. Potom som na Morave objavila potrebný brokát, z ktorého som vytvorila 10 krojových lajblíkov,“ vysvetľuje Zdenka, aké problémy priniesol veľký záujem o folklór. Ale dnes sa aj vďaka tomu vypracovala na zručnú reštaurátorku a autorku krojov. „Teší ma, že v mojich dielach žije posolstvo mojich predkov.“
Súrodenci Karolína a Michal Jankivovci z Prešova
Súrodenci pôsobia pod spoločnou odevnou značkou Jankiv Siblings. Zameriavajú sa na plisé, plisovanie a plisované odevy. V Prešove majú zriadený aj vlastný ateliér. Jednu sukňu tvoria neraz aj sedem hodín. Môžete za ňu zaplatiť tridsať, ale aj tristo eur.
Výnimočný odev na ples
„Prvotný nápad s plisé ako takým vznikol ešte počas nášho štúdia v Liberci. Mala som sa vtedy zúčastniť na plese a chcela som si obliecť nejaký výnimočný odev. Preberali sme to vtedy aj s našou majsterkou odborného výcviku. Tá nám dala kontakt na svoju veľmi dobrú kamarátku z Liberca, ktorá mala vybavenie potrebné na plisovanie. Nechala som si u nej naplisovať látky. Bola som aj pri celom procese plisovania. Výsledný efekt naplisovanej látky bol úžasný a s bratom nás to veľmi nadchlo a oslovilo. Začali sme hľadať a zhromažďovať informácie o tomto odvetví. Stále sme sa chceli odlišovať, robiť niečo iné ako ostatní a robiť to kvalitne,“ prezrádza Karolína Jankiv.
Folkloristické sukne sú jedinečné
„Vo svete to robí málo ľudí a v takomto poňatí, ako to robíme my, to na Slovensku nerobí, dovolíme si povedať, nikto iný,“ dopĺňa brat Michal. Folkloristické motívy sa dostali do sukieň tak, že sa inšpirovali priamo folklórom. „Sú štylizované a vyrobené z iných materiálov ako kedysi. Sukne sú plisované, majú na sebe našité folkloristické stuhy, čipky alebo iné aplikácie a celkovo pôsobia folklórnym dojmom. Chceli sme pretvoriť tradíciu plisovaných krojových sukní do nositeľnej podoby. Vniesť do súčasných trendov niečo, čo poznajú aj naše babky, ale v novej, modernej a nadčasovej podobe. Plisované sukne patrili kedysi medzi ženami k veľmi obľúbeným kúskom odevov a my im chceme prinavrátiť život a vyniesť ich opäť do ulíc,“ vysvetľujú súrodenci svoje zámery.
Nosia ich aj celebrity
O tom, že ich sukne majú úspech, svedčí aj to, že ich nosia známe osobnosti. „Začiatkom septembra sa v našom ateliéri zastavil moderátor Milan Junior Zimnýkoval s rodinkou a rodinnými príslušníkmi. Všetky ženy, ktoré priviedol, odchádzali so sukňou z našej dielne,“ smeje sa Michal a dodáva: „Na zákazku sme vyrábali sukne podľa požiadaviek pre ich malé slečny a pre Juniorovu dcérku Sašku. Obliekli sme aj Tamaru Heribanovú na pochod proti rakovine. Našu sukňu si obliekla aj životná bojovníčka známa po celom svete, Ivanka Danišová, ktorá sa takto ukázala v rôznych reláciách a talkshow. Za úspech pokladáme aj našu účasť na výstave Trenčín mesto módy.
Drevený šperk sa stal rodinným koníčkom
Mama Ľuba a dcéra Denisa Cmarkové z Demandíc:
„Už od detstva som bola zručná, šila som, vyšívala a štrikovala, na základnej škole som pekne maľovala,“ hovorí 51-ročná mama Ľuba a dodáva: „Po mojom neúspešnom podnikaní a následne zamestnaní, v ktorom som zotrvala pol roka bez mzdy z dôvodu krachujúceho podniku, som zostala bez práce a bez financií na úrade práce. Bolo to najťažšie obdobie môjho života,“ hovorí mama Ľuba.
Chceli zmeniť život
Ľuba vždy chcela robiť niečo, čo by ju bavilo. „Rozhodla som sa, že musím svoj život zmeniť. Pustila som sa teda do ručných prác. 27-ročná dcéra Denisa bola v tom období tiež nezamestnaná a tak sme spolu začali tvoriť. Skúšali sme, tvorili a po čase sa veľmi zdokonalili. Naše prvotiny sme darovali rodine, priateľom ako darčeky. Mali veľký úspech a to nás povzbudilo v ďalšej výrobe.“ Obe ženy sa zhodujú v tom, že každý by mal robiť prácu, ktorá ho baví. No uživiť sa remeslom, ručnou prácou je ešte stále veľmi ťažké. „Lebo ak si svoju prácu vážime, nemôžeme svoje výrobky predávať pod cenu.“
Slovanské a ľudové motívy
Aj keď tvoria všeličo, najviac sa asi venujú drevenému šperku. „Drevený šperk sa stal rodinným koníčkom. S dcérou sme skvelý tím. Naše šperky sú originálne, vyrobené z ľahkého dreva. Každý jeden kúsok prejde našimi rukami od základov, až po konečný vzhľad šperku, ktorý poctivo ručne opracujeme do detailov. Konečnú úpravu šperkov robíme rôznymi technikami, moríme prírodnými moridlami, ktoré nechávajú vyniknúť kresbu a štruktúru dreva. Vo svojej tvorbe používame pôvodné slovanské a ľudové ornamenty a iné motívy.“ Snažia sa robiť dizajny, ktoré oslovia ženu v každom veku. Predávajú cez internetový obchod www.dalea.sk či facebook „DaLea Drevené šperky“.
Najvyššie umenie krajčírstva
Tamara Šimončíková Heribanová (32)
Zažiarila na Plese v opere v pôvodnom osemdesiatročnom očovskom kroji. O Tamare je známe, že kroje sú jej vášeň a zbiera ich viac ako 15 rokov. Naposledy ste si jej zbierku mohli pozrieť na výstave OD KOLÍSKY V KRÁSE v bratislavskom Auparku, ktorá sa pravdepodobne prenesie aj do iných miest Slovenska.
„Pri krojoch je namieste hovoriť o najvyššom umení krajčírstva, keďže zhotovenie niektorých náročných a prácnych kúskov trvalo aj niekoľko týždňov, mesiacov. Slovenské kroje sú doslova umeleckým dielom a dokazujú výnimočné estetické cítenie a majstrovskú zručnosť našich predkov. Je obdivuhodné, že popri všetkých existenčných povinnostiach, často v tvrdých podmienkach, dokázali vytvoriť krásu, ktorej ani zub času neubral na pôvabe.“
